Dnešné druhé čítanie, Kenóza služobníka (Fil 2,6-11), tvorí súčasť celku Fil 1,27-2,11. Text môžeme rozdeliť na dve časti, na čo poukazujú aj dve príslovky: 1,27: μόνος «iba»; 2,1: οὖν «preto».
V prvej časti (Fil 1,27-30), Pavol nabáda veriacich «žiť tak aby to zodpovedalo Kristovmu evanjeliu» a v druhej (Fil 2,1-11) ich pozýva, aby „ dovŕšili jeho radosť“ priľnutím ku Kristovi, ktorý sa stal poslušným Božím služobníkom až na smrť. Vo v. 27, Pavol povzbudzuje Filipanov k angažovanosti v evanjelizácii a pozýva ich žiť svedectvo viery v jednote a pokore. Prvým imperatívom je πολιτεύεσθε (žite/správajte sa ako občania), ktorým aplikuje na spôsob života hodný Kristovho evanjelia. Sloveso možno chápať vo význame sociálneho správania v kontexte macedónskeho mesta, alebo ho interpretovať vo svetle Fil 3,20, kde sa apoštol zaoberá „nebeským občianstvom“ (τὸ πολίτευμα ἐν οὐρανοῖς), s jasným odkazom na eschatologický rozmer kresťanskej viery. Toto pozvanie tvorí dominantný motív Pavlovej exhortácie Filipanom: sú povolaní vydať svedectvo o jednote a o boji „za“ vieru. Sila viery pomôže kresťanskému spoločenstvu „trpieť pre Krista“ (v. 29: τὸ ὑπὲρ αὐτοῦ πάσχειν) a podieľať sa na tom istom boji (v. 30: τὸν αὐτὸν ἀγῶνα ἔχοντες), ktorý vedie apoštol vo svojom vzdialenom väzení. Druhú časť (2,1) otvára príslovka „preto“ (οὖν), ktorá poukazuje na Pavlovu úprimnú výzvu k harmónii v „spôsobe cítenia“ a v medziľudských vzťahoch. Apoštol žiada od Filipanov oživiť štyri piliere spoločného života: útechu z lásky, spoločenstvo ducha, srdce a zľutovanie. Útecha z lásky je schopnosť milovať a vypĺňať prázdne miesta osamelosti. Je to schopnosť podporovať druhého, ktorý žije v úzkosti (Mt 5,4). Pavol je ten kto potrebuje útechu, ale je zároveň aj utešovateľ. Spoločenstvo ducha zahŕňa zapojenie celej bytosti, ktorá sa daruje druhému slobodne a bezpodmienečne. Srdce a zľutovanie označujú hlboké pocity, ktoré ovládajú človeka a umožňujú mu komunikovať vnútorné bohatstvo svojich emócií. Pavlov argument vrcholí v. 2 s imperatívom v aoriste πληρώσατέ (dovŕšiť/naplniť), za ktorým nasleduje priamy predmet μου τὴν χαρὰν (moja radosť). Apoštol pozýva Filipanov, aby „jednou mysľou počúvali“ (φρονῆτε), zdieľali lásku a boli jednotní. Tento dôraz na spoločenstvo a jednotu kontrastuje s vyjadreniami v. 3, ktorý uvádza negatívne postoje, ktorým sa treba vyhnúť: nekonať „z rivality“ (κατ᾽ ἐριθείαν) ani „z márnomyseľnosti“ (κατὰ κενοδοξίαν), postojov, ktoré vytvárajú rozdelenia a uzavretia v komunite. Vo v. 4 Pavol odporúča kresťanom, aby mali záujem jeden o druhého: „Nech nik nehľadí iba na svoje vlastné záujmy, ale aj na záujmy iných“, lebo (cirkevné) spoločenstvo sa buduje iba v schopnosti vedieť stratiť seba a svoju osobnú prestíž pre druhých a pre evanjelium (Mt 10,39). Ďalšiu krátku exhortáciu nájdeme vo v. 5, s opakovaním imperatívu φρονεῖτε (zmýšľať tak ako/mať rovnaký cit ako). „Jednomyseľné cítenie“ kresťanov musí mať za model Krista, podľa ktorého sa má „konfigurovať“ (συμ-μορφίζω: Flp 3,10.21; Rim 8,29) osobný život a spoločenstvo veriacich. Apoštol potom predstavuje svojim čitateľom známu kristologickú pasáž (v. 6-11). Tento kristologický úryvok môžeme rozdeliť na dva literárne celky, ktoré sú spojeného spojkou διὸ καὶ (preto). Vo fáze poníženia (v. 6-8), je predmetom Kristus, vo fáze povýšenia (v. 9-11), je ním Boh. Kristus slobodne „zostupuje“ zo svojho božského stavu až do bodu, keď na seba vezme ľudskú podobu a potupne zomrie na kríži. Tri kroky Kristovho zostupu-poníženia sú: ľudskosť, smrť a kríž. V. 6 sa začína zámenom ὅς (kto) odkazujúcim na Ježiša Krista, ktorý sa «v stave božskej prirodzenosti» (ἐν μορφῇ θεοῦ) slobodne rozhodol vstúpiť do «stavu/ prirodzenosti sluhu» (μορφὴν δούλου). ἀλλά (v. 7) vyjadruje paradoxnú a slobodnú voľbu Krista a nasledujú slovesá, ktoré ju opisujú: «nepridŕžal sa», «zriekol sa», «uponížil sa». Zriekol sa, aby prijal ľudský stav. Sloveso κενόω vyjadruje intenzívne a hlboké zrieknutie sa seba samého (Krista), aby sa zjednotil s ľudstvom a pripomína vydanie „trpiaceho sluhu“ na smrť v Iz 53,12. V. 8 pokračuje v opisovaní poníženia slovesom: ἐταπείνωσεν, ktoré vyjadruje štýl, akým Kristus zostúpil dejinami ‘maličkých a chudobných’ až do krajnosti. Skutočnosť, že Syn sa stáva „poslušným“ (γενόμενος ὑπήκοος) až na smrť na kríži, je výsledkom úplnej vernosti Bohu a jeho poslaniu. Poslušnosť Syna vrcholí smrťou (θάνατος), čo je maximálny stupeň podriadenosti, a upresnenie „smrť na kríži“ vyjadruje maximálny bod degradácie ľudského stavu. Vo v. 9-11 je opísaná Božia „odpoveď“ na konanie Syna: po tom, čo sa Kristus znížil až na smrť na kríži, Boh ho „povýšil“ (ὑπερυψόω) tým, že mu dal najvznešenejšie „meno“, aké existuje, τὸ ὄνομα τὸ ὑπὲρ πᾶν ὄνομα, božské meno κύριος (v. 11). Dôsledok tohto povýšenia je dvojaký: aby sa na meno Ježiš zohlo každé koleno v nebi, na zemi i v podsvetí (Iz 45,23; Rim 11,4) a aby každý jazyk (Iz 66,18b; Dn 3,4.7) vyznával: „Ježiš Kristus je Pán!“ na slávu Boha Otca (Rim 10,9-10), čo znamená, aby každý pokľakol a vyznal vieru v božstvo Krista, Pána vesmíru a dejín. Tieto obrazy predstavujú absolútnu dôstojnosť, ktorú Ježiš dostáva jedinečným a najvyšším spôsobom od všetkých živých bytostí v nebi, na zemi i pod zemou. Tento kristologický titul zodpovedá v Biblii hebrejskému tetragrammatu YHWH, čo je Božie meno (Ex 3,15; Ž 99,3): jedinečné a absolútne panstvo, ktoré v biblickej tradícii patrilo Bohu, sa pripisuje poníženému a vyvýšenému Kristovi.
Kristologická pasáž Fil 2,6-11 nás pozýva, aby sme rozjímali o jedinečnosti príbehu lásky, ktorú Boh chcel a uskutočnil prostredníctvom Syna. Povzbudený príbehom Krista, poníženého a zároveň povýšeného, môže, a v skutočnosti by mal byť aj náš život inšpirovaný kristologickou schémou kríža a slávy, v konkrétnosti dneška, prežívaného v každodennom zápase o vieru a v nádej v zajtrajšok, očakávanú v dôvere, že Boh splní svoje sľuby.
Na zamyslenie
Pavol pozýva Filipanov žiť v láske, jednote a pokore. Ako prežívam spoločenstvo so svojimi bratmi a sestrami v rodine, v spoločnosti, v komunite? Snažím sa rásť na ceste zrelosti k jednote?
Poníženie, kenóza, nie je len morálny postoj, ale existenciálna voľba, ktorá napodobňuje božskú veľkosť. Ako prežívam svoje každodenné poníženie? Ako sa to premieta do konkrétnosti medziľudských vzťahov?
Boh sa rozhodol milovať nás až tak, že vydal svojho Syna na smrť na kríži. Ako milujem ľudí, ktorí sú vedľa mňa, s ktorými žijem, ktorých denne stretávam?
Sr. Katarína Pavelová SSpS
Evanjelium podľa Marka je „evanjelium o kríži“. Evanjelista venuje 140 veršov (zo 678) príbehu o umučení a smrti Božieho Syna. Celý príbeh začína pomazaním v Betánii (14,3-9), ktoré je predohrou tejto dôležitej udalosti. Nasleduje Posledná večera a ustanovenie Eucharistie (14,22-25), počas ktorej Ježiš vykonáva prorocké gesto a ponúka svojim apoštolom svoje „telo“ – basar a svoju „krv“ – wadam. V hebrejčine basar-wadam označuje dve časti zmluvnej obety. Ježišova zmluva je nová, tá, ktorú prorokoval Jeremiáš (Jer 31,31-34).
Marek rozdeľuje Ježišovo umučenie do piatich scén, z ktorých je každá dobre lokalizovaná v priestore a čase. Podľa židovského kalendára sa všetko udeje za jeden celý deň, ktorý ‘prebieha’ od večera do večera.
Prvá scéna (Mk 14,32-52) sa odohráva v Getsemanskej záhrade, kde začína ‘dlhý deň’ Ježišovho utrpenia a smrti. Sme v Olivovej záhrade a scéna je rozdelená na dve časti: modlitba a zatknutie. Ježiš sa modlí sám, je utrápený a chcel by podporu učeníkov, ktorí fyzicky nie sú ďaleko, ale sú ‘cudzinci’ v jeho dráme. Ježiš je sám pred Otcom, a sám so sebou. Tu sa začína Ježišova opustenosť: najprv spia učeníci, potom ho jeden zradí, druhý zaprie, ostatní utekajú. Je zavrhnutý a odsúdený Izraelom (veľkňaz, Sanhedrin, zástup). Rímania sa mu posmievajú, zbijú ho a usmrtia, a aj tí, ktorí sú odsúdení ako on, ho urážajú. Ježiš sa opustený aj od Otca, a Marek, medzi ženami prítomnými pod krížom, nespomína ani Máriu, jeho matku. Zdá sa, že všetko funguje naopak!
Ježiš sa objavuje pred Sanhedrinom (druhá scéna Mk 14,53-72), v paláci veľkňaza, kde sa v centre Jeruzalema stretávala veľrada. Aj tu je scéna rozdelená na dve časti: Ježišov súd pred Sanhedrinom a zapretie Petra na nádvorí paláca. Odohrávajú sa tu dva dialógy, jeden vo vnútri paláca a druhý vonku, na vydláždenom nádvorí, kde sa ľudia rozprávajú, prichádzajú a odchádzajú, a je tam aj Peter, ktorý sa ohrieva pri ohni. Vo vnútri paláca, pred veľkňazom, sú svedkovia, ktorých nakoniec posielajú preč, pretože nehovoria nič užitočné. V centre všetkého je postava Ježiša, ktorý mlčí ako trpiaci služobník (Iz 53,7; Ž 39), lebo čakal na správny okamih, na umučenie, kde sa po prvý raz v Markovom evanjeliu výslovne vyhlasuje za vteleného Božieho Syna. Pre veľkňaza je to rúhanie, ktoré musí byť potrestané smrťou. Z tohto dôvodu je odsúdený a zabitý svojimi ľuďmi. Peter, budúca hlava Cirkvi, ho zapiera a zdá sa, že jeho správanie je v súlade so správaním veľkňaza a veľrady. On sa však rozpamätá na Kristove slová a jeho slzy sú slzami obrátenia (Lam 3,17-23; 5,15-17).
Tretia scéna (Mk 15,1-20) sa odohráva skoro ráno v Praetóriu, v paláci rímskej moci, kde sa koná odsúdenie, bičovanie a korunovanie tŕním. Aj tu nájdeme dva obrazy: súd pred Pilátom a neskôr Ježiša v rukách vojakov. V prvej scéne nám Marek predstavil Ježiša ako poslušného služobníka, v druhej ako Boha medzi ľuďmi, v tretej ako kráľa sveta, pretože židovský kráľ, Mesiáš, je podľa proroctiev kráľ všetkých národov a všetkých ľudí. Marek ho predstavuje ako kráľa, ktorého trónom bude kríž.
Kalvária (Golgota), miesto kde sa koná Ukrižovanie, je štvrtou scénou (Mk 15,21-41) a nachádza sa bezprostredne za múrmi Efraimskej brány. Tu prebiehajú udalosti od polovice rána do tretej hodiny popoludní, kedy nasleduje Ježišova smrť, ktorá sa odohráva v apokalyptickom prostredí (Am 8,9-10: temnota pripomína prvé stvorenie (Iz 43,19); Ježiš zomiera sám, opustený všetkými (Ž 38); jeho výkrik preniká ticho a ohlasuje oslobodenie Jeruzalema (Iz 40,2-9) a nového stvorenie (Gn 1,1-2); chrámová opona je roztrhané telo Kristovo, ktoré je oponou, cez ktorú máme prístup k Bohu (Heb 10,19-20). Zdá sa, že jediným hrdinom v tomto príbehu je Šimon z Cyrény, ktorý sa stane známym kresťanom (Rm 16,3), a vzorom učeníka, ktorý je povolaný niesť kríž za svojím Majstrom (Mk 8,34; Lk 23,26). Ježiš, ktorý by mal byť hlavnou a slávnou postavou tohto príbehu, je ,naopak, ‘opovrhnutý a posledný z ľudí’, (Iz 53,3-5); ‘červ, a nie človek, ľuďom som na posmech a davu na opovrhnutie … a tí čo ho vidia, vykrúcajú ústa a potriasajú hlavou (Ž 22,7-80); je vysmievaný ako židovský Kráľ (15,17-18,32), no v skutočnosti je kráľom, Bohom, ktorý vládne z dreva (Ž 96,10).
V piatej scéne (Mk 15,42-47) sa nachádzame v záhrade pri Kalvárii, kde bol Ježiš, k večeru, uložený do nového hrobu. Táto záverečná scéna je veľmi krátka. Po Ježišovej smrti zasahuje dôležitá osoba, člen Sanhedrinu, Jozef z Arimatie, ktorý sa odvážne predstaví Pilátovi, žiada a získa Ježišovo telo, aby ho dôstojne pochoval, a potom je hrob zatvorený.
Vieme, že toto nie je koniec, aj keď sa to môže zdať … naopak, toto je iba začiatok! Umučenie nám hovorí o tom kto je Boh a o jeho láske pre svet a pre ľudí. My chceme túto lásku, Božiu vášeň pre každého z nás poznať, zažiť, cítiť a vidieť. Túžbou každého z nás je vidieť Božiu tvár. No už v Starom zákone ‘vidieť Božiu tvár’ znamenalo zomrieť. Ale teraz je to naopak! Vidieť tvár mŕtveho Ježiša znamená žiť. Pretože cesta k životu neustále zahŕňa prechod cez smrť. A toto je zákon Veľkej noci…
Na zamyslenie
Si židovský kráľ?“ On mu odpovedal: „Sám to hovoríš. Keď pozerám sa na kríž, vníman ho ako trón? Je Ježiš je skutočne kráľom môjho života? Nechám ho vládnuť v mojom srdci? Je v mojich myšlienkach, slovách a skutkoch vždy na prvom mieste?
