Patrónky

V roku 1891 mladé ženy Helena a Jozefa žili v komunite s názvom Misionárky Božieho Slova.  Pomáhali kňazom a bratom Arnoldovej mladej misijnej  rehoľnej Spoločnosti Božieho Slova a trpezlivo čakali na založenie ženskej misijnej rehole.

Arnold  chcel, aby sa podieľali na príprave pravidiel, preto ich požiadal o sedem mien svätých žien, v ktorých živote bol obzvlášť pozoruhodný špecifický dar Ducha Svätého. Týchto sedem vybraných svätých žien sa stalo sedem patrónok kongregácie, pričom každá z nich bola spojená s jedným darom Ducha Svätého (Prvý generálny príhovor – 4).

Svätý Trojjediný Bože, prichádzame pred teba, aby sme  vyprosili požehnanie pre tento svet, teraz až naveky vekov. Vzývajúc naše  patrónky sa modlíme:

Na príhovor svätej Kataríny Alexandrijskej prosíme o dar múdrosti pre všetkých ľudí na svete, najmä pre tých, ktorí majú zodpovednosť za  druhých, a tiež za tých, ktorí uvažujú o darovaní svojho života Bohu. Pane, vypočuj nás. 

Na príhovor svätej Školastiky prosíme o dar porozumenia pre všetkých ľudí, najmä pre tých, ktorí svoj život venujú starostlivosti o druhých. Pane, vypočuj nás.

Na príhovor svätej Hildegardy z Bingenu prosíme o dar rady pre všetkých ľudí všade na svete, najmä o odvahu pre ženy a tých, ktorí sú nevypočutí, bez hlasu. Pane, vypočuj nás.

Na príhovor svätej Márie Magdalény prosíme o dar sily pre všetkých ľudí na celom svete, najmä pre tých, ktorí sú prenasledovaní pre svoju vieru. Pane, vypočuj nás.

Na príhovor svätej Terézie z Avily sa modlíme o dar poznania pre všetkých ľudí, najmä pre tých, ktorí túžia po rehoľnom živote, alebo túžia rozvíjať hlbší vzťah s Bohom. Pane, vypočuj nás.

Na príhovor svätej Gertrúdy z Helfty prosíme o dar zbožnosti pre všetkých ľudí, aby všetci rástli v úcte  k Najsvätejšej Trojici a klaňali sa Otcovi, Synovi a Duchu Svätému. Pane, vypočuj nás.

Na príhovor svätej Cecílie prosíme o dar bázne pred Pánom pre všetkých ľudí všade na svete, najmä pre tých, ktorí vstupujú do Cirkvi ako noví katechumeni. Pane, vypočuj nás.

Nech sa naše sväté patrónky prihovárajú za naliehavé potreby Cirkvi a sveta a sú našou nádejou  a nech sa nikdy neprestávame modliť, aby Svätý Trojjediný Boh žil v našich srdciach a v srdciach všetkých ľudí.
Amen. 

SV. KATARÍNA ALEXANDRIJSKÁ

DAR MÚDROSTI

25. November

* Cyprus (?)

† 307 (?) Alexandria, Egypt

Uctievanie sv. Kataríny Alexanrijskej je veľmi rozšírené. Vzývala sa ako jedna zo štrnástich pomocníkov v núdzi. Napriek tomu nevieme s určitosťou potvrdiť jej historickú existenciu. Jej úcta sa objavila podľa dostupných zdrojov po prvýkrát až v 8. storočí.

Zdá sa, že sa narodila v Alexandrii v šľachtickej rodine. Obrátila sa na kresťanstvo a kritizovala miestodržiteľa Maxencia za to, že prenasledoval kresťanov. Upálil päťdesiat z tých, ktorí sa obrátili vďaka sv. Kataríne. Potom sa obrátil aj proti nej. Ponúkol jej kráľovský sobáš, ak sa vzdá viery. Ona to však odmietla, preto ju uväznil. Kým bola vo väzení, podarilo sa jej obrátiť Maxenciovu ženu a dvesto vojakov. Všetkých dal Maxencius popraviť. Katarínu priviazal na koleso vybité klincami a v tom ju vláčil. Keď sa koleso rozpadlo, odťal jej hlavu.

Po druhom vatikánskom koncile bol kult sv. Kataríny obmedzený, ostal iba na tých miestach, kde bol rozšírený.

SV. ŠKOLASTIKA

DAR POROZUMENIA

10. Február

* okolo 480 Nursia, dnes Norcia, Taliansko
† okolo 542 pri kláštore Montecassino, Taliansko

Sv. Školastika bola sestrou sv. Benedikta, zakladateľa benediktínskeho rádu, ktorý sa narodil okolo roku 480 v Nursii (terajšia Norcia) v Umbrii v Taliansku. O Školastike nevieme, kedy a kde sa narodila. Rodičia boli šľachticmi. Jediné útržky z jej života poznáme zo spisu „Rozhovory“, ktorý napísal pápež sv. Gregor Veľký.

Podľa tohto spisu bola Školastika od detstva zasvätená Bohu sľubom panenstva. Svedčí to o tom, že rodičia boli nábožní a snažili viesť svoje deti k Bohu. Predpokladá sa, že v dospelosti Školastika žila v kláštore Roccabotta pri Subiacu (východne od Ríma). S určitosťou vieme, že aspoň niekoľko rokov pred smrťou žila v okolí Monte Cassina, kde bol hlavný kláštor jej brata Benedikta a aspoň raz do roka ho navštevovala. Je známe ich posledné stretnutie, keď už boli starí a mali blízko ku smrti. Stretli sa neďaleko kláštora v malom domci, kde sa rozprávali o Bohu a svätých veciach. Deň im ubehol ako zvyčajne a večer Benedikt chcel odísť do kláštora, keďže veľmi prísne dodržiaval pravidlá. No Školastika ho prosila, aby zostal do rána: „Ktovie, či sa ešte uvidíme, lebo cítim, že môj život je na sklonku.“ Benedikt však nechcel. Vtedy sa Školastika začala vrúcne modliť. Hoci bola jasná obloha, za chvíľu sa zatiahla a začalo tak husto pršať, že Benedikt nemohol odísť do kláštora. A tak strávili celú noc v rozhovoroch, modlitbách a pri spievaní žalmov. Ráno sa rozišli – Benedikt do kláštora a Školastika do svojej príbytku, kde bývala pravdepodobne aj s ďalšími zasvätenými pannami. Na tretí deň od tej noci Školastika zomrela. Bolo to okolo roku 547. Benedikt videl jej dušu v podobe holubice, ako vystupuje do neba. Radoval sa a ďakoval Bohu za to, že ju oslávil. Jej telo dal pochovať v hrobe, ktorý si pôvodne pripravil pre seba v oratóriu sv. Jána, na mieste, kde je dnes oltár montecassinskej baziliky. Jeho neskôr pochovali na to isté miesto. Úcta k sv. Školastike sa rozšírila, hoci o jej živote nebolo veľa údajov, nezaložila ani žiaden kláštor. No mnohé kláštory nesú jej meno a aj v benediktínskych kláštoroch sa zvyčajne nachádza kaplnka alebo oltár zasvätený práve jej.

Po druhom vatikánskom koncile bol kult sv. Kataríny obmedzený, ostal iba na tých miestach, kde bol rozšírený.

HILDEGARDA Z BINGENU

DAR RADY

17. September

* okolo 1098 Bermersheim, Porýnie-Falcko, Nemecko

† 17. september 1179 na vrchu sv. Ruperta pri Bingene, Porýnie-Falcko, Nemecko

Sv. Hildegarda bola opátkou (abatišou). Niekedy sa aj nazýva „Sybilou z Porýnia“. Narodila sa v roku 1098 v Bockelheime v Nemecku v šľachtickej rodine. Bola poslednou z desiatich detí. Ako dieťa bola veľmi chorľavá.

Jej teta, menom Jutta, sa o ňu starala vo svojej pustovni pri Speyeri. Tam azda Hildegarda pocítila volanie k podobnému životu. Okolo roku 1147 založila konvent (ženský kláštor) pri meste Bingen na vrchu San Ruperto pri rieke Rýn. Druhý kláštor založila oproti za riekou okolo roku 1165. Hoci bola krehká a chorľavá, dožila sa veku 81 rokov. Neustále pracovala, modlila sa a plnila Božie pokyny. Mnoho ľudí ju vyhľadávalo a žiadalo o radu. Medziiným sa kontaktovala aj s vtedajšími panovníkmi, ako s Fridrichom Barbarossom, Filippom d’Alsazia, ale aj so sv. Bernardom. Podnikla mnoho ciest, počas ktorých vizitovala kláštory a poskytovala rady, o ktoré ju žiadali. Bola napr. v Trevíri, v Metz a Kolíne. Neváhala napomenúť aj kňazov a klérus, keď videla neporiadky. Je prvou nemeckou mystičkou. Zložila viacero hymnov a básní. Počas života mala množstvo mystických vízií a zážitkov. Dvadsaťšesť z nich opísala vo svojom slávnom spise Scivias. Okrem toho napísala aj krátky traktát z botaniky, oslavovala Boha za to, akú krásu a účelovosť vložil do rastlín, keď ich stvoril. Zvláštnosťou je, že nikdy nebola formálne kanonizovaná, uctieva sa oddávna ako svätá. V roku 1921 vznikla v Nemecku rehoľa Sestier sv. Hildegardy. Dekrét ekvipolentnej kanonizácie podpísal a za učiteľku Cirkvi ju vyhlásil pápež Benedikt XVI. dňa 7. októbra 2012.

Po druhom vatikánskom koncile bol kult sv. Kataríny obmedzený, ostal iba na tých miestach, kde bol rozšírený.

SV. MÁRIA MAGDALÉNA

DAR SILY

22.Júl

*  okolo 1 Magdala pri meste Tiberias, dnes Migdal, Izrael
† Efez (?), Turecko alebo St-Maximin-la-Sainte-Baume pri Aix-en-Provence, Francúzsko ?

Mária Magdaléna patrí k najznámejším biblickým postavám. Ako jej meno prezrádza, pochádzala z mestečka Magdala, ktoré ležalo pri Galilejskom jazere.

Evanjeliá na dvoch miestach uvádzajú, že Ježiš z nej vyhnal sedem zlých duchov (Mk 16,9 a Lk 8,2). Po tejto udalosti sa zaradila medzi Ježišových učeníkov (medzi nich patrili nielen apoštoli, ale aj mnoho iných mužov a žien). Bola prítomná na Ježišovej krížovej ceste, pri jeho mučení a ukrižovaní, ale aj pri pohrebe. Prvý deň týždňa po sobote sa spolu s Janou a Máriou Jakubovou vybrali k hrobu, aby pomazali Ježišovo mŕtve telo, ako to bolo zvykom u Židov. No našli prázdny hrob a anjelov, ktorí im povedali, čo sa stalo. Šli to povedať apoštolom, z ktorých Peter a Ján sa bežali presvedčiť k hrobu, či to je naozaj tak. Tiež našli prázdny hrob. No stále nechápali, že naozaj vstal z mŕtvych. Apoštoli sa potom vrátili domov, no Mária Magdaléna zostala pri hrobe a plakala. Vtedy sa jej zjavil – ako prvej z ľudí – sám zmŕtvychvstalý Ježiš. Ona ho najprv považovala za záhradníka, no po chvíli ho spoznala. Tak sa stala prvou, ktorá zvestovala apoštolom, že Ježiš skutočne žije.

Mária Magdaléna sa niekedy stotožňuje s inými Máriami, napr. s Máriou s Betánie, sestrou Marty a Lazára, alebo s hriešnicou Máriou, ktorá umývala Ježišovi nohy u Šimona. Takisto sa stotožňuje s Máriou Egypťankou, ktorá bola hriešnicou a po obrátení žila ako pustovníčka pri rieke Jordán. Podľa tradície Mária Magdaléna po zoslaní Ducha Svätého prešla na územie dnešného južného Francúzska (okolie Marseille a Aix), kde ohlasovala vieru v Krista. Potom strávila tridsať rokov na púšti v St. Baume. Na konci svojho života prišla do Efezu, kde zomrela. Tam ju aj pochovali. V roku 899 preniesli jej pozostatky do Carihradu.

SV. TERÉZIA ÁVILSKÁ

DAR POZNANIA

15.Október

* 28. marec 1515 Avila, Španielsko
† 4. október 1582 Alba de Tormes pri Slamance, Španielsko

Sv. Terézia z Avily, portrét od neznámeho autora zo 17. stor. podľa predlohy z r. 1577. Svätá Terézia z Avily sa narodila 28. marca 1515 v Avile v strednom Španielsku. Pochádzala zo šľachtickej rodiny. Jej rodičia Alonso Sanchez de Cepeda a Beatriz de Ahumada boli veľmi zbožní. Všetky deti – jej otec mal dvanásť detí (po ovdovení sa znova oženil) – vychovávali zodpovedne po ľudskej aj po duchovnej stránke.

Spolu so svojím bratom Rodrigom Terézia už od šiestich rokov čítavala životopisy svätých. Raz sa dokonca stalo, že obidvaja zatúžili umrieť tak ako mučeníci. A tak sa pekne-krásne vydali potajomky z rodičovského domu na cestu k Maurom, ktorí vtedy okupovali časť Španielska a prenasledovali kresťanov, aby tam mohli zomrieť za svoju vieru. Prekazil im to ich strýc, ktorý ich stretol a zobral späť domov. Keď sa nemohli stať mučeníkmi, aspoň doma si teda postavili chyžky z kamenia a halúz, a tam sa hrávali na pustovníkov. Keď mala Terézia štrnásť rokov, zomrela jej matka. Otec chodil za prácou, a tak k nim často chodila jeho švagriná, ktorá však bola ľahkomyseľná žena, on ju však nerád videl doma pri svojich deťoch. Keď Terézia dospievala, nasledovala príklad svojej svetáckej tety. Pekne sa obliekala, vyhľadávala spoločnosť, bola dosť márnivá. No pozorný otec to videl a uvedomil si, že to nie je dobré. V roku 1531 ju zaviedol do kláštora augustiniánok v Avile na výchovu a vzdelanie. Sprvu sa jej to nepáčilo, ale čoskoro si život v tichu zamilovala. Po jedenapolročnom pobyte však ochorela. Odišla preto k svojmu strýcovi na vidiecky vzduch. Ten bol tiež veľmi zbožný a dával jej čítať listy sv. Hieronyma a Gregora o zasvätenom živote a mravnosti. Dlho rozmýšľala nad týmito vecami a svojím povolaním. Otec nie veľmi súhlasil, aby vstúpila do kláštora, ona sa však nakoniec rozhodla. Roku 1535 bez jeho vedomia tajne odišla do kláštora karmelitánok v Avile. O rok prijala rehoľné rúcho. No v roku 1537 ochorela – sužovali ju bolesti hlavy, kŕče v hrudi, choroba srdca, žalúdok, mala horúčku. Lekári jej nevedeli pomôcť. Dňa 15. augusta 1537 stratila vedomie do takej miery, že si mysleli, že je mŕtva. Dokonca jej už vykopali hrob. No po štyroch dňoch sa prebrala. Tri roky potom bola ochrnutá. Až v roku 1540 choroba ustúpila. Trpela však aj duševne. Do kláštora až príliš často chodili ľudia zvonku. Nevedela sa sústrediť, pretože aj sama sa zaoberala vonkajšími, svetskými vecami. Napokon na radu istej nábožnej sestry sa prestala úplne stretávať a zhovárať so svetskými ľuďmi. Bolo to roku 1555. Vtedy sa modlila v kláštornej kaplnke a tam v modlitbe urobila rozhodnutie, že chce slúžiť jedine Bohu. Pocítila, že do jej srdca sa vrátil pokoj. Veľa času trávievala v modlitbe. Boh jej dal často milosť zjavení a mystických zážitkov. V tom čase prebehol aj zázrak tzv. transverberácie, teda prebodnutie srdca, ktorý sama popisuje vo svojom životopise. V mystickom zážitku jej anjel zlatým horiacim šípom prebodol srdce. Na srdci, ktoré je doteraz uložené v Albe, vidno jazvy od tohto zranenia. V roku 1560 mala videnie pekla. To v nej vzbudilo hrôzu a otázky, prečo sú ľudia takí tupí voči večnosti. Zistila, že aj v jej vlastnej reholi sa dá ochabnúť v horlivosti a že to ochabnutie je reálne. Kláštor akoby už nemal klauzúru a pravidlá sa neustále zmierňovali. Hovorne sa premieňali na diskusné salóny, debatné krúžky o politike, spoločenských udalostiach atď. Terézia si vyžiadala dovolenie z Ríma, aby mohla založiť dom, v ktorom by bola pôvodná prísnosť. Ani provinciál karmelitánok nemal nič proti tomu. 24. augusta 1562 tam vstúpila Terézia s troma spoločníčkami. Správa sa bleskove rozšírila. Okamžite po ňu poslala jej predstavená a Teréziu uväznili v kláštore. Až keď prišiel druhý list od pápeža, smela sa vrátiť do svojho kláštora. Podľa povesti sa zastavil vtedy v bazilike sv. Vincenta. Pred obrazom Panny Márie si zobula topánky a obula si hrubé španielske papuče, aby vstúpila do nového kláštora ako bosá karmelitánka. Tam potom obliekla seba i svoje sestry do hrubého rúcha a prijala meno Terézia od Ježiša.

V kláštore zaviedla veľmi prísne pravidlá. Žiadna rehoľníčka nesmela mať majetok. Chodili bosé, odeté v hrubom drsnom rúchu. Ako posteľ im slúžila doska so slamníkom. Jedli dvakrát denne, mäso nikdy. Svet nemal do kláštora prístup. Sestry nevyvíjali nijakú svetobornú činnosť, ich hlavnou náplňou bola modlitba. Terézia bola vždy najprísnejšia k sebe. Robila tie najhoršie práce, obsluhovala pri stoloch a povzbudzovala sestry. To však vyrušovalo svedomie vlažných rehoľníkov a kňazov, a tak šírili reči proti nej, dokonca sa snažili ovplyvniť samotného kráľa i pápežského legáta. No pápež Gregor XIII. potvrdil jej pravidlá, a tak vznikla druhá vetva karmelitánskeho rádu. Po celom svete sa čoskoro zakladali kláštory s obnovenou prísnosťou. Terézia spolupracovala so sv. Jánom z Kríža, spoločne sa im podarilo založiť viacero mužských karmelitánskych kláštorov s pôvodnou prísnosťou. Určitý čas bol Ján aj jej spovedníkom a sám dosiahol tiež vysoký stupeň mystických zážitkov. Terézia napísala aj vlastné diela, ako Životopis, Cesta k dokonalosti, Rozjímania o Veľpiesni, Vnútorný hrad, Vzdychy duše k Bohu (básnická zbierka). Majú svoje stále miesto aj v svetovej literatúre

Zomrela 4. októbra 1582 po krátkej a ťažkej chorobe v Albe, v kláštore, ktorý sama založila. Sama však vedela už osem rokov pred svojou smrťou o tom, kedy príde hodina jej odchodu zo sveta. Boh jej to zjavil v mystickom zážitku. Pochovali ju v Albe. Pri jej hrobe sa stalo množstvo zázrakov. V roku 1622 ju pápež Gregor XV. vyhlásil za svätú. Pápež Pavol VI. ju v roku 1970 vyhlásil za učiteľku Cirkvi. Keďže v deň jej smrti – 4. októbra – už bola spomienka sv. Františka Assiského, posunuli jej sviatok na nasledujúci deň. Ten rok (1582) sa však uskutočnila reforma kalendára, do platnosti vstúpil nový gregoriánsky kalendár. Podľa neho sa rok skrátil o desať dní, teda po 4. októbri nasledoval 15. október. Z toho dôvodu sa jej spomienka slávi dodnes 15. októbra.

SVÄTÁ SV. GERTRÚDA Z HELFTY

DAR ZBOŽNOSTI

16. november

* 6. január 1256 Durínsko, Nemecko
† 17. november 1302 Helfta pri Eislebene, Sasko-Anhaltsko, Nemecko

Sv. Gertrúda sa narodila 6. januára 1256 v Durínsku. O jej rodičoch nevieme nič. Ako päťročná vstúpila do cisterciánskeho kláštora v Helfte pri Eislebene, ktorý bol pravdepodobne miestom jej narodenia. V tomto kláštore zostala potom celý život.

Do opatery ju zverili opátke Gertrúde von Hackeborn a jej sestre sv. Mechtilde, ktorá bola v tom čase riaditeľkou školy a učiteľkou noviciek. Gertrúda s obľubou študovala a modlila sa. Kedy sa stala mníškou, nevieme. Koncom roka 1280 doľahla na ňu hlboká kríza, mala pocit osamelosti a pokorenia. To trvalo niekoľko týždňov. Keď toto obdobie prešlo, definitívne sa rozhodla, že všetko vo svojom živote venuje len Bohu. Premena sa začala 27. októbra 1281, keď mala svoje prvé zjavenie, v ktorom sa jej zjavil Božský Spasiteľ v podobe mladíka. Prišiel ju potešiť a sľúbil jej spásu. O tomto všetkom píše Gertrúda vo svojom diele Zjavenia. Odvtedy opustila svetské učebné odbory a začala sa venovať výlučne štúdiu Svätého písma, diel svätých otcov a teológie.

Napísala niekoľko spisov, z ktorých dva sa nám zachovali: Zjavenia (Revelationes – Legatus Divinae Pietatis) a Duchovné cvičenia (Exercitia spiritualia). Často bývala chorá, no nesťažovala sa. Naopak, jej slová boli útechou pre mnohých. Dokázala zmierovať protivníkov, posilňovať bezradných a tešiť zarmútených. Mala mnoho mystických zážitkov. Veľa sa modlila a bdela. Dobrovoľne podstupovala pôst. Začiatkom februára 1288 ochorela. Z tejto choroby sa už nedostala. Jej zdravotný stav sa pomaly, ale neustále zhoršoval. Nakoniec zomrela na ľadvinové komplikácie. Presný dátum smrti nevieme určiť, bolo to možno 17. novembra 1302, kedy sa končia zjavenia, opísané v jej knihe. Keďže v roku 1346 bol kláštor v Helfte zničený, zničili sa aj jej telesné pozostatky. Je jedinou svätou nemeckou ženou, ktorá má titul „Veľká“, ktorý oceňuje jej duchovnú veľkosť, mimoriadnu osobnosť, zázračné duchovné zážitky a mystické spisy. Do zoznamu svätých bola zapísaná v roku 1678.

SV. CECÍLIA

DAR BÁZNE PRED PÁNOM

22. november

* okolo 200 Rím
† 22. november 230 (?) tamtiež

Cecília patrí medzi sedem žien – mučeníčok, ktoré sú spomínané v rímskom kánone. Jej spomienke je zasvätená bazilika v Ríme. Titul rímskej baziliky sv. Cecílie je prastarý, s určitosťou pred rokom 313, tzn. v časoch Konštantína.

Jej sviatok sa slávi v tejto bazilike už od roku 545. Veľmi významný je fakt, že je pochovaná v katakombách sv. Kalixta, popri takzvanej „Krypte pápežov“. Neskôr pápež Paschál I., veľký ctiteľ svätej, preniesol jej telo do krypty baziliky. Koncom roku 500 otvorili sarkofág. Telo svätice sa javilo v stave mimoriadneho zachovania. Sochár Maderna vytesal známu mramorovú sochu, vernú kópiu, z výzoru a polohy tela mučeníčky.

Ostatné údaje o nej sú sporné ako aj napríklad známe texty o jej mučeníctve, ktoré sú viac literatúrou ako históriou – obsahujú rad dramatických príbehov, končiacich krutými mučeniami a odťatím hlavy. Prečo je patrónkou hudobníkov, sa opäť viaže na legendy. Podľa nich zatiaľ čo hrali organy, Cecília spievala vo svojom srdci iba pre Pána.