Článok vyšiel v časopise Hlasy z domova a misií 03/2021
Na úvod netreba veľa slov. V rámci predstavovania našich komunít poputujeme dnes do Českej republiky, aj tá totiž patrí pod správu slovenskej provincie. Modlime sa o viac povolaní pre túto misijnú krajinu.
Keď komunita misijných sestier na Morave pocítila, že nadišiel čas opustiť mestečko Kelč, kde sestry našej kongregácie pôsobili 13 rokov, a presunúť sa na miesto, kde je potreba našej prítomnosti naliehavejšia, začal proces rozlišovania a hľadania miesta, kde nás Pán chce mať.
S podporou provinciálneho vedenia a s pomocou otca arcibiskupa Jana Graubnera vyústila cesta hľadania do mesta Přerov. Vo svojom vnútri sme cítili, že toto je miesto, ktoré potrebuje uzdravujúcu silu evanjelia. A tak začala 5-členná komunita svoje oficiálne pôsobenie v tomto meste 8.3.2019 posvätením kaplnky a nových obývacích priestorov v podkroví fary. Hovoriť o Božej láske k človeku sa snažíme svedectvom svojho života a tam, kde vnímame potrebu, i priamym ohlasovaním.
Sr. Katarína Florková
Leontýnka vstúpila do priestorov herne z chodby, kde sa po príchode do škôlky prezliekala. Zamierila si to rovno ku mne: „Teto, já ti něco řeknu. Víš, proč moje maminka neměla dnes roušku? Protože si ji zapoměla doma.“ Zasmiala som sa tejto detskej úprimnosti, s ktorou
prezradila, že jej mamička dnes prestúpila zákaz a vstúpila do priestorov škôlky bez rúška, čo by si inak nikto nevšimol, pretože sa v tom čase nikto z nás po chodbe nepohyboval. Áno, učiť sa a učiť, viesť a nechať sa viesť – tak by som charakterizovala svoju prácu v „Lesnom klube František“. Je to akýsi alternatívny druh materskej školy, v ktorej sa odovzdávajú ľudské i evanjeliové hodnoty. Nielen my, dospelí, učíme deti, ale ak sme dostatočne citliví, môžeme sa i my
od detí veľa naučiť. Napríklad tej úprimnosti – prostému životu bez masky. Alebo rýchlemu zabúdaniu na urážky a zlo. Deti sú veľmi citlivé a vnímavé. Prežívajú obdobie, kedy sú schopné veľa pozitívneho „nasávať“. Mnoho sa od nich učím, ale zároveň si uvedomujem, že i ja mám vplyv na to, aký bude ich prístup k iným a k ich životnému poslaniu. Ale mojím evanjelizačným priestorom nie je len táto škôlka. Už stretávanie ľudí cestou do práce, rozhovory, ktoré občas nadviažem na zastávke či v autobuse, diskusie o otázkach viery s kolegyňami
v práci, ktoré nie sú veriace, či hľadanie odpovedí na životné situácie
pri „stretnutiach nad Božím Slovom“ vo farnosti – to všetko je príležitosťou hovoriť o Bohu ako o milujúcej osobe a nie ako o neosobnej, aj keď pozitívnej energii, v ktorej tu ľudia veľmi často vo svojich ťažkostiach hľadajú oporu i východisko. Som vďačná za Božiu prítomnosť v mojom živote a šťastná, že sa s ňou môžem slobodne deliť.
Sr. Jozefína Račeková
V novembri 2019 otvorila Charita v Přerove Nízkoprahové denné centrum pre ľudí bez domova. Táto skupina ľudí bola a je môjmu srdcu veľmi blízka a služba v tomto centre sa stala mojou hlavnou misiou. Postupne si k nám nachádzalo cestu stále viac ľudí v núdzi. V centre sa snažíme vytvárať rodinnú atmosféru,aby sa ľudia, ktorí k nám prichádzajú, cítili prijatí a vzácni. Pomáhame im znova si uvedomiť svoju ľudskú dôstojnosť a hodnotu, vedomie ktorej často na ulici strácajú. V centre majú možnosť teplej stravy, hygieny, pomáhame im s vybavovaním rôznych úradných záležitostí, pri obnovení kontaktu s rodinou, s hľadaním práce a ubytovania. Mnohí z týchto ľudí majú problémy s rôznymi druhmi závislostí (najmä alkoholizmus). U niektorých bola práve závislosť dôvodom, prečo sa ocitli na ulici, ale sú aj takí, ktorí prišli napr. o prácu, alebo nezvládali platiť dlhy, nemal ich kto podporiť a v priebehu krátkeho času sa ocitli bez strechy nad hlavou. Nič nie je čiernobiele a príbeh každého jedného človeka je úplne jedinečný. Ja si v práci s ľuďmi bez domova často uvedomujem, ako ľahko môže človek v živote prísť o všetko, čo budoval a na čom si zakladal. Aký dôležitý je súcit, porozumenie a pomocná ruka v správny čas. Veď každý túži po láske a prijatí, každý chce mať miesto, ktoré by aspoň trošku pripomínalo domov. Často sa modlím, aby som sa i ja mohla stať nástrojom v rukách Božích, aby som pomáhala vytvárať takéto miesto pre ľudí, ktorí to potrebujú, a takýmto spôsobom im ohlasovala Kristovu lásku.
Sr. Rastislava Kurajová
Som na Morave už tretí rok a momentálne pracujem v Charite v Přerove ako opatrovateľka. Navštevujem starých a chorých ľudí, ktorí majú dohodnutú službu cez charitu. Práca je to zaujímavá a vždy je čo sa učiť. Spoznávam charaktery ľudí a ako sa mení človek v rôznych etapách života. A čo je potrebné a ako cítim misiu práve tu? Stačí sa ukázať na ulici a mnohí ľudia začnú komunikovať sami. Hľadanie Boha sa odzrkadľuje v rozhovore mnohými spôsobmi. Niekedy len jednoduchými otázkami a neraz i značne zložitými a filozofickými otázkami. Stačí mať len otvorené oči, uši a ochotné srdce a Pán si nachádza cestu k ľudskému srdcu.
Sr. Magdalena Lis
– pochádza z Poľska a svoje podelenie napísala v reči svojej misijnej krajiny
Česká republika se stala zemí mého misijního poslání. Když mi bylo 15 let, měla jsem možnost strávit prázdniny na táboře na území ČR a objevit rozdíly života Církví v Polsku a ČR. Hodně se mě dotklo, jak komunistický režim dokázal zničit náboženský život v srdcích lidí. Když jsem měla možnost si zvolit misijní oblast, tak jsem měla zcela jasno.
Mým cílem a přáním bylo se vydat na misijní cesty do ČR. Už několik let je mi dáno žít v ČR. Stává se, že tu narazím na duchovně mrtvá místa. Jako nemocniční kaplanka se setkávám s mnoha lidmi, kteří začínají rozhovor s obavou, že si nebudeme moci o čem povídat, jelikož jsou nevěřící nebo hledající. Vždy najdeme témata k rozhovoru a ani nevědět kdy přijdeme i na duchovní potřeby lidského srdce. Díky těmto zkušenostem vnímám, jak obrovský dar je víra. Kolik do života přináší a jak ho mění. Vidím také, jak lidé, s kterými se setkávám, hledají smysl života a při „odkrývaní“ se mnozí, bohužel, dostávají k temným vrstvám nebezpečné spirituální pasti (New age, čarodějnictví, reiki atd…). Už dva roky bydlíme v průmyslovým městě Přerov, se 45 tisíc obyvatel, kde je 1 % věřících lidí, a to v různých církvích. Mám možnost zakoušet ekumenizmus v praxi. Spolu prožíváme bolest, protože v našich farnostech je čím dál, tím míň členů. Hledáme také nové způsoby, jak zprostředkovat svědectví o živém Bohu a milost víry sestrám a bratrům kolem nás. Nejnovější z iniciativ je modlitba
24/7. Je to nepřetržitý „modlitební řetěz“, za město a jeho potřeby. Plánujeme už po druhé kurz Alfa. Odkrývám na moji misi v ČR velikou cenu úplně malých kroků a jsem za to velice ráda.
Sr. Lenka Františka Vaverová
V české komunitě jsem od svých 1. slibů už druhým rokem jako juniorka a také jediná česká sestra. Pracuji jako lékařka na interně v blízké Kroměříži. V poslední době mé povolání hluboce ovlivnila pandemie COVID 19, kdy patříme mezi nejzasaženější regiony. Na druhou stranu se projevilo dobré srdce všech mých kolegů i přísloví: „Pán dopouští, ale neopouští.“
Text: sestry komunity Přerov
Foto: Archív sestier SSpS
