Čítania piatej pôstnej nedele nám predstavujú tému novej zmluvy.
V prvom čítaní (Jer 31,31-34) prorok Jeremiáš oznamuje Božie rozhodnutie uzavrieť novú zmluvu po tom, čo neveriaci národ porušil Sinajskú zmluvu, a to ich viedlo do babylonského vyhnanstva. Jeremiáš, ktorý bol osobne svedkom tejto tragédie, očakával, že Boh uzavrie novú zmluvu so svojim ľudom. Prvá zmluva zlyhala nie pre Božiu nevernosť, ale pre hriešnosť národa, a najmä jeho vodcov. Nová zmluva bude osobná, a každý bude zodpovedný za svoje činy a ich dôsledky (Jer 31,29-30). Prvá zmluva bola napísaná na kamenných doskách (Ex 24,12), nová zmluva bude vpísaná do sŕdc ľudí a nebude nikdy zrušená. V biblickom jazyku bolo srdce centrom poznania a vôle. Vpísať božský zákon do srdca znamenalo vložiť ho nezmazateľne do mysle človeka, aby mohol poznať Boha osobne a dôverne (Jer 31,34).
Autor listu Hebrejom (Hebr 5,7-9) sa zameriava na Ježiša ako Veľkňaza novej zmluvy. Jeho kňazstvo sa líši od toho, ktoré je opísané v Zákone, kde kňazi obetovali zvieratá. Ježiš je veľkňazom a zároveň obeťou, ktorá viedla k trvalému odpusteniu hriechov ľudí. Jeho obeta na kríži zaistila, že ľudská hriešnosť ľudská hriešnosť nikdy nenaruší vzťah medzi Bohom a ľudom (Hebr 10,1-18).
Evanjelium sv. Jána (Jn 12,22-30) nazýva Ježišove posledné dni utrpenia, smrti a zmŕtvychvstania jeho oslávením. Autor použil symbol zrna, ktoré musí padnúť do zeme a zomrieť, aby mohlo začať nový život. Alegoricky aplikoval tento obraz na Ježiša, a poukázal na nevyhnutnosť jeho smrti, ktorej ovocie bolo opísané ako pritiahnutnie všetkých ľudí k Ježišovi pozdvihnutému na kríži. Toto spojenie je novou zmluvou, ktorá vedie veriacich k plnému spoločenstvu s Bohom vo večnom živote.
Náš úryvok patrí do poslednej časti ‘knihy znamení’ a bezprostredne nadväzuje na rozprávanie o Ježišovom vstupe do Jeruzalema (12,12-19), a vychádzajúc z otázky niektorých Grékov (20-22), ponúka ohlásenie hodiny umučenia a smrti (23-26), a predstavuje jej význam (27-33).
v. 20-22: Medzi zástupom pútnikov, ktorí prišli do Jeruzalema na Veľkú noc boli aj prozelyti (Sk 10,2; 13,16.26 ich nazývajú bohabojnými). Aj keď nepatrili k vyvolenému ľudu a neboli obrezaní, boli sympatizanti židovského náboženstva a chceli vidieť Ježiša. Význam slovesa ἰδεῖν u Jána, je skutočná túžba poznať a veriť. V tomto kontakte medzi „Grékmi“ a Kristom sa napĺňa, ako majstrovsky zdôraznil Benedikt XVI. vo svojom prejave v Regensburgu, ‘stretnutie medzi biblickou vierou a gréckym spochybňovaním’. To, že sa obrátili na Filipa a Ondreja, je preto, lebo pochádzali z Betsaidy, mesta, kde sa ľudia miešali a bolo potrebné dorozumieť sa v rôznych jazykoch, a zároveň títo dvaja predstavujú spoločenstvo, ktoré sa otvára pohanom, ktorí so zvedavým srdcom hľadajú.
v. 23-26: Ježišova odpoveď sa nezdá byť adekvátna práve položenej otázke, ale v skutočnosti to, čo Ježiš hovorí je možnosť pre všetky národy dosiahnuť spásu a dospieť k viere. Teraz prišla jeho hodina, o ktorej sa na inom mieste zmienil, že ‘ešte neprišla’ (1,31; 2,4; 4,21.23; 5,25.28; 7,30; 8,20, 12,27;16,25.32; 17,1). To znamená, že si plne uvedomuje blízkosť svojej tragickej smrti, ale aj to, že sa zhoduje s jeho oslávením. Byť hodený do zeme znamená premeniť svoj život na silu, ktorá oživuje a zachraňuje pred smrťou. Obetovanie vlastného života, o ktorom hovorí Ježiš, nie je izolovaným aktom, ale vyvrcholením procesu sebadarovania. Dať svoj život je podmienka plodnosti a jeho najväčším ziskom. Ježiš si vybral obraz zrna-pšenice, lebo sa z nej vyrába chlieb, z ktorého neskôr urobí najväčšiu sviatosť, ktorú zanechá svojej Cirkvi.
Ježiš ďalej vysvetľuje myšlienku predchádzajúceho verša, v ktorom je dôležité použitie rôznych slov, v gréčtine, na označenie života: ψυχή (život tohto sveta), je v protiklade k ζωή αἰώνιος (večnému životu). Kontrast je posilnený protikladnými slovesami φιλέω (milovať)/μισέω (nenávidieť) a ἀπόλλυμι (stratiť)/ φυλάσσω (strážiť/zachovať). Slovesá slúžiť a nasledovať majú svoje paralely v synoptických evanjeliách (Mt 10,38-39; 16,24-25; Mk 8,34-35; Lk 9,23- 25), kde vyjadrujú tú istú Ježišovu výzvu zriecť sa seba samého a nasledovať ho, stratiť život, aby sa znovu našiel. V Jánovi je tento pojem ohraničený dvoma istotami: prvou je, že každé naše zrieknutie sa predchádza skutočnosť, že pšeničné zrno (Kristus) už zomrelo pre nás a každé naše ovocie je Jeho ovocím. Druhou je, že napodobňovanie a nasledovanie Krista nie je a nebude len v utrpení, ale aj v sláve.
vv. 27-30: Ján tu na vzrušenie/nepokoj, ktoré prežíval Ježiš, používa rovnaké sloveso, ταράσσω, ako Lukáš, v scéne o Zvestovaní (Lk 1,29) – (δια)ταράσσω).
Význam Ježišovej modlitby, v ktorej je použité sloveso zachrániť (σῴζω), je viac ako prosba adresovaná Otcovi, aby odstránil túto skúšku, jeho žiadosť o podporu v boji, ktorému sa chystá čeliť. V. 28 odkazuje na Otče náš (Mt 6,9) a Ježiš uzatvára modlitbu jasným súhlasom s Božou vôľou.
Ako odpoveď na modlitbu prichádza hlas z neba (ako hrom Ex 9,28; 2 Sam 22,14; Jób 37,5; Ž 18,14; 81,8; Jer 51,6), ktorý pripomína Premenenie, s rozdielom, že tu, kto počuje tento hlas, buď ho vôbec nespozná, alebo ho vníma ako neurčitú formu súhlasu.
v. 31-33: Zatiaľ čo Lukáš (22,35) zdôrazňuje úlohu zlého v hodine a moci temnoty, Ján vo v. 31, hovorí o Kristovom víťazstve. Ježišovo vyzdvihnutie, v. 32, je naplnením Is 52,13 a 53,12 (Jn 3,14; 8,28).
Sloveso ἑλκύσω (priťahovať) je metaforou a vzťahuje sa na vieru (Jn 6,3-4; Iz 53,10; Jn 11,51; 19,37). Posledný komentár evanjelistu nie je jednoduchým vysvetlením, ale tvrdením, že Ježišova smrť spojená s jeho hodinou je v súlade s vôľou Otca, ktorý ho chce osláviť a je rozhodujúca pre spásu ľudí. Kríž je prejavom Božej lásky, jeho spoločenstva a jeho solidarity s nami (Jn 3,16; 15,13). Boh uprednostnil túto cestu lásky, ktorá rešpektuje slobodu a je znakom každej pravej lásky.
My všetci sme ľudia novej zmluvy. Jeremiáš očakával túto novú zmluvu v spojení srdca a mysle s Bohom. Autor Listu Hebrejom učil, že Ježiš ustanovil túto novú zmluvu a svojou obetou na kríži ju urobil trvalou. Evanjelista Ján odhaľuje, že nová zmluva, ktorú Ježiš uzavrel na kríži, vedie k večnému životu obetovanému za nás. Sme teda pozvaní vstúpiť do tejto zmluvy a žiť ju tak verne, aby sme sa sami stali obeťou, zrnkom klíčiacim v pôde.
Na zamyslenie
Nadišla hodina, aby bol Syn človeka oslávený.
Ako sa pripravujem na Kristov príchod na konci časov? Udržiavam si v každodennom živote dôverný vzťah s Bohom? Ako môžem, ešte lepšie ako doteraz, vzdávať mojim životom Bohu slávu?
Kto miluje svoj život, stratí ho, a kto svoj život nenávidí na tomto svete, zachráni si ho pre večný život.
Ako ma veci tohto sveta odvádzajú od mojej lásky k Bohu? Aké obrátenie mysle, srdca a života odo mňa Pán žiada – čo mus vo mne zomrieť, aby som žil/a v súlade s Božou vôľou? Akým spôsobom pomáham druhým hľadať a prehlbovať ich vzťah s Bohom, aj keď čelia utrpeniu v tomto svete?
Kto bude mne slúžiť, toho poctí Otec.
Ako môžem lepšie slúžiť Bohu a jeho Cirkvi? Ako môžem lepšie a viac slúžiť Kristovi vo svojich bratoch a sestrách, najmä v tých ‚na okraji spoločnosti‘? Ako môžem urobiť zo svojho života dar pre iných?
Výzva! Počas zostávajúcich dní pôstu sa budem vedome snažiť prehĺbiť svoje zjednotenie s Bohom a jeho Synom pokáním a prijatím sviatosti zmierenia, aby som odstránil/a prekážky, ktoré ma delia od plného prežívania Božej lásky.
Sr. Katarína Pavelová SSpS
