Nebýva to často. Ľudsky by sa dalo povedať, že ste si to s odpoveďou Pánovi dobre načasovali. Hoci, pre Pána je každý čas príhodný, a tak ani sestry, ktorým to jubileum „nepadne“ práve na Jubilejný rok Cirkvi, nemusia byť smutné.
Ale keď sme už pri tom Jubileu, uvažoval som, čo ho tak najväčšmi charakterizuje? Čo vám pri ňom napadá ako prvé? No, iste viaceré skutočnosti, ale predpokladám, že niekomu – a možno i viacerým – prichádza na um v súvislosti s jubileom porta sancta, svätá brána. Počas jubilejného roka sa otvárajú sväté brány na štyroch hlavných rímskych bazilikách a smerujú k nim mnohí pútnici, aby prejdúc nimi získali úplné odpustky. Zaiste, nemá pritom ísť o dáke magické chápanie – ako povedal nedávno (29.8.) i kard. Pietro Parolin v LʼAquile pri otvorení Celestínskeho jubilea –: „Prechod cez […] bránu nemá byť chápaný […] ako poverčivý úkon či magické gesto, ktoré automaticky zmení náš život. Nestačí prejsť cez svätú bránu – alebo cez akúkoľvek inú – aby sme získali niečo výnimočné. Brána je pozvaním vstúpiť do Ježišovho srdca, nechať, aby nás jeho milosť skutočne premenila, nie iba vonkajším rituálom.“ Ide o vonkajší znak, ktorý potrebuje zodpovedať vnútornému zameraniu.
Obraz svätej brány mi prišiel na um, pretože i vy, jubilantky, dnes symbolicky prechádzate jubilejnou bránou vášho rehoľného zasvätenia v kruhu komunity a blízkych, priateľov, ale i v kruhu oslávenej Cirkvi, spoločenstva svätých, vašich drahých, ktorých si Pán už povolal k sebe. Ide o vonkajší okamih [veď hoci tá slávnosť potrvá možno i hodinu a pol, viac isto nie, nebudem tak dlho kázať, predsa len ide o „chvíľu“ v porovnaní s rokmi zasvätenia], „okamih“, ktorý v sebe nesie hĺbku všetkého toho, čo ste na svojej ceste s Pánom už prežili a k čomu smerujete [tak ako pútnik, ktorý si nesie so sebou pri prechode svätou bránou všetko to, s čím sa vydával na cestu, čo ho na nej sprevádzalo, a k čomu chce po prechode ňou kráčať…]. Takže skúsme i vo svetle Božieho slova, ktoré ste sa rozhodli, aby zaznelo pri dnešnej slávnosti, vnímať, čo pre vás tá jubilejná brána vášho zasvätenia môže znamenať…
Verím, že sa nebudem mýliť, ak poviem, že je to najmä brána vďačnosti pri pohľade na roky, ktoré sú za vami. Príbeh každej z vás je jedinečný a má svoje farby, ktoré tvoria obraz Božej milosti; tá vás sprevádzala vo chvíľach radosti i výziev, takže dnes tu stojíte v jubilejnej bráne vďačnosti. Ak som pred týždňom spomínal na tomto mieste, že vzťah, ktorý žijeme v zasvätení, je najmä dar, teda Boží dar, tak adekvátnou odpoveďou na dar je vždy vďačnosť. Vďačný človek sa otvára pre ďalšie dary.
Vo svojom Magnifikate Mária oslavuje Pána, ba môžeme povedať, že ďakuje Pánovi. Stojí síce len na začiatku svojho dobrodružstva s Pánom – veď iba krátko predtým k nej prehovoril anjel pri zvestovaní – a už dokáže hľadieť očami vďačnosti na to, čo Boh urobil v jej živote: „…veľké veci mi urobil ten, ktorý je mocný“ (Lk 1,49). Čo to tak mohlo byť? Krátko predtým vyznáva: „…zhliadol na poníženosť svojej služobnice“ (1,48). Mária si uvedomuje, že Boh ju vidí, že kráča s ňou na jej ceste …a nie je to pohľad sudcu, ktorý preveruje každý detail, ani pohľad policajta, ktorý ide vystaviť pokutu za najmenší priestupok. Naopak, ide o pohľad, ktorý povznáša do novej dôstojnosti. Súčasne vyjadruje istotu, že Boh i naďalej bude konať tak ako už mnohokrát v dejinách vyvoleného národa [práve preto Mária „pripomína“ tie mocné činy, ktoré napĺňajú Božie prísľuby]. Milé sestry, dnes prechádzajúc bránou vďačnosti za uplynulé roky si tiež môžete hlbšie uvedomiť, že Boh na vás hľadí od prvého momentu vášho „áno“: pohľadom milosti a tej lásky, ktorá milovanému dáva dôstojnosť.
Brána, ktorou dnes prechádzate, je i bránou potvrdenia lásky prijímanej a darovanej. Dnes, vzápätí po tomto príhovore si obnovíte sľuby, ktoré vo svojej podstate nie sú nič iné, než záväzok lásky. V úryvku z Listu Rimanom sme si vypočuli povzbudivé slová apoštola ohľadom neochvejnosti Božej lásky k nám: „Keď on vlastného Syna neušetril, ale vydal ho za nás všetkých, akože by nám s ním nedaroval všetko? […] Kto nás odlúči od Kristovej lásky?“ (Rim 8,32.35). Robí celý zoznam „potenciálnych“ hrozieb, ktoré však voči sile Kristovej lásky nemajú šancu. Verím, že to na svojej ceste zasvätením zakúšate – a aj preto ste ochotné nanovo potvrdiť svoju lásku k nemu v odovzdanosti skrze sľuby.
Iste, o tej láske veľa počúvame, a dosť i vieme. Aspoň teoreticky. V konkrétnom vyjadrení, trebárs aj v tom každodennom živote však zápasíme. Občas vieme, čo by sa „malo“, a predsa buď sa nám to „nechce“ alebo si volíme jednoduchšiu cestu. Jeden konkrétny príklad, ktorý to môže trochu ilustrovať [nie z rehoľného života priamo, ale s významom preň…]. Štvorročný Šimon bol na návšteve u starých rodičov. Dedko bol vo svojej pracovni a sústredene čítal. Šimon vošiel dnu s broskyňou, povedal niečo, čomu dedko nerozumel, a podal mu ju. Dedko si domyslel, že mu zrejme manželka poslala desiatu, tak si broskyňu vzal a zjedol. Práve keď prehltol posledné sústo, malý Šimon s trasúcimi sa perami povedal: „Ale, dedko, nechcel som, aby si ju zjedol. Chcel som len, aby si vytiahol z nej červíka!“ [Rowell, E. K. (1996)]. Láska značí počúvať druhého s porozumením. Ak chýba, tak to porozumenie hľadať, nie domýšľať si. Koľko krásny ničí domýšľavosť! Nenechajme sa ňou odlúčiť od Božej lásky, a lásky sestier.
Nuž a vaša dnešná jubilejná brána, verím, že bude i bránou odhodlania pokračovať v službe naďalej. Zaiste, vy, ktoré slávite 50-tku sľubov, už máte nárok na dôchodok, na oddych [z hľadiska zamestnania]. V zasvätení sme však v službe až do konca. Večer čo večer prednášame slová Máriinho Magnifikatu v modlitbe vešpier Cirkvi, aby sme vykročili v ústrety novému dňu; podobne i spev nášho života sa večer čo večer stáva vigíliou toho, kam smerujeme na svojej pozemskej púti – k osobnému stretnutiu s tým, ktorý povedal „Ja som brána“ (Jn 10,7), ku Kristovi! Pápež Lev XIV. koncom júna prijal skupinu ženských rehoľných inštitútov a okrem iného im adresoval slová: „Vzostupy a pády vašej minulosti a živosť prítomnosti ukazujú, ako je vernosť starobylej múdrosti evanjelia najlepším hnacím motorom pre tých, ktorí sa, poháňaní Duchom Svätým, vydávajú na nové cesty sebadarovania, oddaní láske k Bohu a blížnemu v pozornom načúvaní znameniam čias.“ (Klementínska sála, 30.6.). Nové cesty sebadarovania… Môže to byť služba blízkosti, opory v modlitbe, nenútenej rady skúsenosti.
Istý duchovný sa rozhodol odísť zo svojej služby a v ďalšiu nedeľu svoje rozhodnutie predstavil komunite: „Nosím dva načúvacie prístroje a trifokálne okuliare; mám prasknutú platničku a niekedy chodím s palicou. Zdá sa mi,“ uzavrel, „že mi Pán hovorí, že je čas odísť do dôchodku.“ Po bohoslužbe mu jedna bielovlasá pani hovorí: „Otče, zle ste si vyložili, čo vám Pán hovorí. Nehovorí vám, že je čas odísť do dôchodku; hovorí vám, že ak budete pokračovať, bude vás opatrovať.“ [Rowell, E. K. (1996)]. Prajem vám, aby ste boli vytrvalo vďačne verné!
( P. Marek Vaňuš SVD)
