Sestra Veronika Racková

Sestra Veronika Theresia Rácková bola misionárkou v Južnom Sudáne. Zomrela 20. mája 2016 v Keni na následky zranení.  Táto energická a odvážna žena zostane navždy zapísaná v našich srdciach. S obetavým srdcom slúžila ako lekárka. Milovala ľud Južného Sudánu, ktorý toľko trpel vojnovým konfliktom a svoj život naplno vložila do služby pre lepšiu budúcnosť tohto národa.

Sestra Veronika Terézia Rácková sa narodila 8. januára 1958 v Bánove v okrese Nové Zámky. Študovala na gymnáziu v Šuranoch a lekársky titul získala na Karlovej univerzite v Prahe. V novembri 1982 bola prijatá do Misijnej kongregácie služobníc Ducha Svätého. Čas rehoľno-misionárskej formácie v rokoch 1985 – 1994 strávila v Nemecku, Holandsku a Rakúsku. V roku 1987 zložila v Nemecku večné sľuby. Sedem rokov pracovala ako lekárka v Ghane, kde ju v roku 1998 vyhlásili za najlepšiu lekárku afrického kontinentu.

V období rokov 2004 – 2010 bola predstavenou slovenskej provincie Misijných sestier služobníc Ducha Svätého. Po skončení úradu požiadala o misijné určenie späť do Afriky, ktoré dostala pre Južný Sudán. Od roku 2010 – 2016, až do svojej smrti, tu slúžila v rozličných úlohách ako predstavená komunity, lekárka a riaditeľka Zdravotníckeho strediska sv. Bakhity.

Sr. Veronika Theresia zomrela 20. mája 2016 v Keni, na následky zranení. Vracala sa autom ambulancie Zdravotníckeho strediska svätej Bakhity z nemocnice, kde previezla tehotnú ženu. V pondelok, 16. mája hodinu po polnoci, sa toto auto stalo terčom streľby vojakov. Pri útoku utrpela viacero strelných rán do brušnej oblasti. Po dvoch operáciách v meste Yei bola prevezená do Nairobi v Keni, kde zraneniam podľahla.

Otec  Zacharias Angotuwa Sebit, generálny vikár diecézy Yei v Južnom Sudáne, ktorý prevážal vo svojom aute zranenú sestru Veroniku z miesta činu do blízkej nemocnice, bol osobne svedkom jej veľkého utrpenia a bolesti.  Počas zádušnej svätej omše v kenskom Nairobi sa podelil s jej poslednými slovami, ktoré mu adresovala: „Otče, strieľali do mňa bez dôvodu.“ Tieto slová obsahujú tú nezodpovedanú otázku „Prečo?“ nielen sestry Veroniky, ale aj miliónov civilistov, ktorí zahynuli počas dlhoročnej občianskej vojny v Sudáne a ešte stále sú bezdôvodne zabíjaní. Sama opisuje utrpenie tohto národa: „Ešte nikdy som sa v živote nestretla s ľuďmi, ktorí by tak hrozne trpeli po všetkých stránkach. Obdivujem ich, že sú silní a nevzdávajú to. Som presvedčená, že Boh ich nesmierne miluje a nás – misionárky a misionárov – ku nim posiela, aby mohli pocítiť túto Jeho lásku.“ (Hlasy z domova a misií, 2014,)

So spolusestrami zrekonštruovali Zdravotné stredisko sv. Bakhity. Zakúpili zariadenia na otvorenie detského, ženského, mužského, infekčného a psychiatrického oddelenia. Otvorili program pre mentálne chorých pacientov a pacientov s epilepsiou. Tiež pokračovali s programom pre HIV-AIDS pozitívnych, malomocných a rozšírili očkovací program na periférii. Založili Diecézne poradenské centrum a pracovali spolu s inými ekumenickými skupinami na upevnení pokoja. Sestry pracovali aj v pastorácii s deťmi, rodinami a mládežou a so ženami.

Milovala týchto ľudí, ako o tom svedčí aj páter Bernard Ilunga wa Ilunga, jeden z prvých verbistov, ktorí prišli do Južného Sudánu: „Sr. Veronika Theresia bola odhodlaná ostať v Južnom Sudáne do konca svojho života. Keď som sa jej opýtal, prečo tu chce ostať, odpovedala: „Nemôžem opustiť Krista, ktorý trpí v tejto krajine. Zomriem v Južnom Sudáne pri ľuďoch, ktorí nás tak veľmi potrebujú.“

Jej telo odpočíva na farskom cintoríne sv. Josepha Lutaya v Yei v Južnom Sudáne, kde bola 27. mája 2016 pochovaná.

27. novembra 2017 boli  v Bazilike svätého Bartolomeja v Ríme slávnostne uložené predmety –  Sväté písmo v slovenčine a fonendoskop sr. Veroniky Theresie. Týmto gestom bola zastrelená misionárka započítaná medzi novodobých mučeníkov.

Ďakujeme sestre Veronike Theresii za svedectvo jej rehoľno- misionárskeho povolania.