Vyznať a dosvedčiť Božie dielo.

Poslanie nie je riadne schválený podnikový plán. Nie je to ani predstavenie, ktoré organizujeme na základe odhadu, koľko ľudí sa ho zúčastní vďaka nášmu spropagovaniu. Duch Svätý pôsobí ako, kedy a kde chce. A toto môže vyvolať určitý závrat. A závrat slobody spočíva práve v tom, že sa necháme viesť Duchom Svätým a zriekneme sa svojich výpočtov a kontroly nad všetkým. A práve v tomto napodobňujeme Krista, ktorý sa v tajomstve svojho vzkriesenia naučil spočívať v nežnom Otcovom náručí. Keď hovoril o sebe, zveril sa svojim apoštolom, že Syn nemôže robiť sám od seba, len to, čo vidí robiť Otca. Čo robí Otec, to robí podobne aj Syn.“ Krista nasledujú a pripodobňujú sa mu tí ohlasovatelia evanjelia, ktorí sa nechajú premôcť jeho nežnosťou. Tí, ktorí možno uznávajú, že aj oni sú krehkí ako hlinené nádoby, ale prosia ho, aby urobil plodnými ich skutky, ako on chce a kedy chce. Tajomná plodnosť poslania nespočíva v našich zámeroch, metódach, v našom eláne a našich iniciatívach, ale práve v tomto závrate, ktorý zakusujeme pri Ježišových slovách, keď hovorí: „ Bezo mňa nemôžete nič urobiť.“

Rád opakujete aj to, že Cirkev rastie svedectvom. Aké odporúčanie je za týmto tvrdením?

Skutočnosť, že príťažlivosť sa stáva svedectvom. Svedok dosvedčuje, že v jeho živote sa reálne uskutočnilo dielo Krista a jeho Ducha. Po vzkriesení sa Kristus zjavuje apoštolom. Je to on, ktorý z nich robí svedkov. Ani svedectvo nie je niečo, čo vydávame my, lebo my sme svedkami Pánových činov. Sv. Terézia z Lisieux opakuje: „ Keď prejavujem dobročinnú lásku, je to len Ježiš, ktorý vo mne pôsobí.“ Svedectvo vzbudzuje obdiv a obdiv vzbudzuje otázky u toho, kto ho vidí. Ľudia by sa mali pýtať: Ako to, že tento človek je taký? Skadiaľ má dar nádeje a správať sa k druhým s láskou? Keď Boh pôsobí priamo v živote a v srdciach ľudí, vzbudzuje to úžas. Obdiv a úžas idú na misie ruka v ruke. Ak misionár alebo misionárka nemajú skúsenosť úžasu, ak misionár nevzbudzuje obdiv, ak nie je učeník a svedok, jeho úsilie sa môže stať len pokusom zaplniť prázdno a zakryť strach. Obdiv a úžas sú city, rozlišujúce znaky, ktorými sa vyznačuje cesta misionárov. Nemá to nič spoločné s netrpezlivosťou a dychtivosťou agentov, ktorých posielajú podniky robiť reklamu na získanie členov a prozelytov.

OHLASOVAŤ JEŽIŠA

NAJPRV STRETNUTIE? POTOM SLOVÁ

Ohlasovať evanjelium znamená vydávať svedectvo o Kristovi prostými a jasnými slovami, ako to robili apoštoli. Netreba si vymýšľať presvedčivé reči. Evanjelium možno ohlasovať aj pošepky, ale vždy prechádza šokujúcou silou pohoršenia kríža. A vždy sleduje cestu, akú vyznačil vo svojom liste sv. Peter, apoštol, keď hovorí o potrebe jednoduchého „ zdôvodnenia“ našej nádeje. Nádeje, ktorá v očiach sveta zostane pohoršením a pochabosťou. Preto doslovné opakovanie ohlasovania je samo o sebe neúčinné a môže vyznieť naprázdno, ak ľudia, ktorým je určené, nemajú príležitosť stretnúť sa s Bohom a nejakým spôsobom zakúsiť vo svojom živote jeho nežnosť a uzdravujúce milosrdenstvo.

Zo skúseností vieme, že nás neosloví človek, čo chodí s bubnom na zajace a hovorí, čo je kresťanstvo, čo je dobré a čo je zlé, čo treba robiť, aby sme neprišli do pekla a aby sme prišli do neba. Zo skúseností vieme, že oveľa častejšie nás osloví stretnutie s ľudskou realitou alebo ľuďmi, ktorí nás očaria svojimi skutkami, slovami, lebo nám odhalia svoju vieru v Krista. A iba vďaka tomuto obdivu a úžasu, ktoré vzbudzujú otázky, môže človek alebo ľudská realita dosvedčovať a ohlasovať meno a tajomstvo Ježiša z Nazareta v nádeji, že budú vedieť odpovedať na očakávania a otázky, ktoré u druhých vyvolalo práve ich svedectvo. Vidím v tom analógiu s mnohými skúsenosťami a dynamizmami, vlastnými ľudským podmienkam. Aj dieťa najprv spozná prejavy lásky svojich rodičov, mamy a otca, pričom ešte nepozná ich mená. Skutočnosť prichádza skôr ako jej pomenovanie. Úžas, aký vyvoláva to, čo pán koná vo svojich svedkoch, zvyčajne prichádza skôr ako ohlasovanie. V závere Markovho evanjelia, ktorý naznačuje začiatok kázania apoštolov po Ježišovom nanebovstúpení, evanjelista dosvedčuje, že apoštoli sa rozišli „ a všade kázali. Pán im pomáhal a ich slová potvrdzoval znameniami, ktoré ich sprevádzali.“

/ z knihy: Bez neho nemôžeme nič urobiť- Pápež František/

OTÁZKY NA REFLEXIU