A slovo sa telom stalo …
Prológ štvrtého evanjelia otvára Jánovo evanjelium ako teologický a hermeneutický prah. Nie je to len literárny úvod, ale kľúč k pochopeniu osoby a poslania Ježiša Krista.
Hymnická forma a hustota symbolov naznačujú, že evanjelista použil starší kristologický hymnus, ktorý potom prepracoval a interpretoval vo svetle vlastnej teológie.
Výraz na počiatku (en archē) odkazuje na Gen 1,1. Kým Genezis hovorí o Božom stvoriteľskom konaní, Ján zdôrazňuje večné bytie Slova. Jeho počiatok znamená vstup do samotného Božieho života. Opakované použitie slovesa byť (ēn) ukotvuje Logos v existencii, ktorá predchádza všetkému stvorenému.
Logos nie je len sprostredkovateľ medzi Bohom a svetom: je u Boha (pros ton Theon), v dynamickom a osobnom vzťahu, a zároveň je Bohom. Odlišnosť a identita medzi Otcom a Slovom sú jasne naznačené. Boh je od začiatku živý vzťah, dialóg a spoločenstvo.
Slovo (Jn 1,3-4) je zároveň sprostredkovateľom celého stvorenia, lebo všetko povstalo skrze neho. Nič sa nevymyká jeho pôsobeniu. Ján však ide ďalej a hovorí: v Slove bol život, a tento život je svetlom ľudí. Stvorenie teda nie je len minulosťou, ale má cieľ v živote a vzťahoch.
Život (zōē) tu označuje samotný Boží život, ktorý sa kvalitatívne líši od biologického života (bios). Tento život, sprítomnený vo vtelenom Slove, osvetľuje ľudskú existenciu zvnútra.
Svetlo (Jn 1,5) nie je vonkajšou normou, ako Zákon v židovskej tradícii, ale darovaným životom, ktorý premieňa človeka zvnútra … svieti v temnotách, no tie ho neprijali. Grécke sloveso katélaben vyjadruje neschopnosť porozumieť aj odmietnutie prijať. Temnoty neznamenajú len morálne zlo, ale aj vnútorné blúdenie človeka – jeho ťažkosť rozpoznať svetlo, keď sa zjavuje. Už tu Ján načrtáva ústrednú drámu evanjelia: Božie zjavenie naráža na odpor človeka. Odmietnutie neoslabuje silu svetla, ale ukazuje vážnosť ľudskej slobody.
Vystúpenie Jána Krstiteľa (Jn 1,6-8) znamená prechod z metafyzickej roviny do konkrétnych dejín. Ján nie je svetlom, ale svedkom svetla, pripraveným spojiť ľudí so Slovom. Použitie všeobecného termínu anthrōpos (človek) zdôrazňuje nenápadné pôsobenie Boha v dejinách: prostredníctvom obyčajných ľudí, bez okázalosti. Svedectvo sa tak stáva základnou kategóriou zjavenia.
Príchod pravého svetla do sveta (Jn 1,9-13) poukazuje na paradox: svet, stvorený skrze Slovo, ho nespoznal. Termín kosmos kolíše medzi pozitívnym významom (stvorenie milované Bohom) a negatívnym (ľudstvo uzavreté voči zjaveniu). Odmietnutie Izraela, jeho vlastných, má osobitnú vážnosť, pretože išlo o ľud pripravený Zákonom a prisľúbením. Napriek tomu sa otvoril nový priestor: tí, ktorí Slovo prijímajú, dostávajú moc stať sa Božími deťmi. Toto synovstvo nie je založené na ľudských, náboženských ani biologických kritériách, ale je čistým Božím darom.
V srdci Prológu: Slovo sa stalo telom (Jn 1,14), Ján nehovorí, že Logos si iba vzal ľudský výzor, ale že naplno vstúpil do krehkého a smrteľného ľudského stavu. Telo (sarx) označuje ľudskosť v jej radikálnej slabosti. Grécke slovo eskēnōsen (od slovesa σκηνόω) znamená doslova rozbaliť stan, prebývať v stane. Obraz stanu odkazuje na Božiu prítomnosť na púšti (Ex 25-40). Boh už nebýva v kamennej svätyni, ale v tele Ježiša. Vtelenie sa tak stáva novým miestom Božej slávy. Kontemplovať slávu Syna znamená vidieť konečné zjavenie Boha.
Záver Prológu (Jn 1,15-18) vytvára kontrast medzi Mojžišom a Ježišom Kristom. Zákon bol darom, ale milosť a pravda prichádzajú v plnosti v Ježišovi. Pravda nie je abstrakciou, ale zjavením Božieho spásneho zámeru – darovania vlastného života. Tvrdenie: Boha nikto nikdy nevidel, je prevzaté z biblickej tradície a nachádza svoje naplnenie v jednorodenom Synovi, ktorý je v lone Otca. Ježiš robí Boha viditeľným, prístupným a vyrozprávateľným.
Jánov Prológ nám pripomína, že Božie tajomstvo sa nezjavuje v moci, ale v tele. Boh sa stáva blízkym tým, že je zraniteľný. Ľudskosť, často vnímaná ako slabosť, sa stáva privilegovaným miestom Božieho zjavenia. Veriť v Ježiša, Slovo, ktoré sa stalo telom, znamená rozpoznať v ňom pôvod našej existencie a zmysel dejín a súhlasiť s tým, aby sme sa aj my stali miestom prítomnosti a svetla pre druhých.
Sr. Katarína Pavelová SSpS
