Liturgické čítania tejto nedele nás vedú k samotnému jadru viery. K otázke, ktorá sa týka každého z nás: komu vlastne dôverujeme? A čo sa stane, keď sa dôvera naruší?
V Knihe Genezis (Gn 2,7-9; 3,1-7a) čítame, že človek je „prach zo zeme“, oživený Božím dychom. Život nie je niečo, čo sme si vytvorili sami, je to dar. Boh dáva Adamovi a Eve nielen život, ale aj záhradu: miesto hojnosti, krásy a pokoja. Všetko je darované. Nič si nemusia zaslúžiť. A predsa sa objaví pokušenie. Had kladie nenápadnú otázku: „Naozaj vám Boh povedal…?“ (Gn 3,1). Neútočí priamo. Zasieva podozrenie.
Hriech sa tu nerodí ako túžba po zle. Rodí sa ako pochybnosť o Božej dobrote. Ako myšlienka: Možno nám Boh niečo upiera … Možno nám nedopraje všetko … Pohľad ženy sa sústredí na jediný zakázaný strom. Všetko ostatné, množstvo darov a všetka krása, ustupuje do úzadia.
Nie je to aj náš príbeh? Koľkokrát sa sústredíme na to, čo nemáme, a zabúdame na to, čo sme dostali. Koľkokrát prestávame byť vďační … a práve tam sa začína pokušenie.
Hriech nie je len porušenie príkazu. Je to narušenie dôvery. A keď sa rozpadá vzťah s Bohom, začnú sa rozpadať aj naše vzťahy, k sebe samým aj k druhým. Objavuje sa hanba, strach, obviňovanie. Stráca sa harmónia, tá vertikálna s Bohom aj horizontálna medzi nami navzájom.
Apoštol Pavol v Liste Rimanom (Rim 5,12-19) ukazuje silný kontrast: medzi Adamom a Kristom.
Skrze jedného človeka vstúpil do sveta hriech a smrť. Skrze jedného človeka, Ježiša Krista, prichádza milosť a život.
Adam si chce vziať to, čo má byť darom. Kristus všetko prijíma ako dar a všetko vracia Otcovi. Jeho poslušnosť nie je otrocká. Nie je to slepé podriadenie. Je to poslušnosť Syna, ktorý dôveruje Otcovi, aj keď ho to stojí kríž.
A tu je radostná správa: náš hriech nemá posledné slovo. Pavol hovorí o nadbytku milosti. To znamená, že Božia milosť je väčšia než naše zlyhania. Zákon dokázal ukázať, čo je hriech.
Ale iba Kristus dokáže obnoviť vzťah. V ňom sa znovu otvára „Eden“, nie ako miesto na mape, ale ako nový spôsob života, ako život z dôvery.
V evanjeliu podľa Matúša (4,1-11) sa Ježiš stretáva s pokušiteľom na púšti. Diabol necituje svoje vlastné slová, cituje Písmo. To je dôležité. Zlo neprichádza ako otvorený útok proti Bohu, ale ako manipulácia s Bohom: „Ak si Boží Syn …“ Využi to pre seba … zabezpeč si chlieb, moc, slávu. Inými slovami: použi Boha vo svoj prospech.
Ježiš však vždy odpovedá Božím slovom a vracia Boha do stredu. Nehľadá výhodu a nechce Boha použiť. Pre neho Boh nie je prostriedok, ale cieľ.
A tu sa nás dotýka veľmi konkrétna otázka: Prečo vlastne veríme? Pre pokoj? Pre istotu? Pre ochranu? Alebo preto, že Boh je hodný dôvery sám o sebe? Pravá viera nehľadá Boha ako nástroj na splnenie našich plánov, ale ako zmysel.
Pokušenie dnes často nemá dramatickú podobu. Je tiché, pragmatické: „Ak mi Boh pomôže, budem veriť.“ „Ak sa mi bude dariť, budem sa modliť.“
Kristus nás učí iný postoj: Veriť znamená dôverovať, aj keď cesta vedie púšťou.
Pôstne obdobie je preto časom návratu. Návratu k vďačnosti, k dôvere, k jednoduchej viere, ktorá nehľadá výhody, ale prijíma Boha ako najväčší dar.
Sr. Katarína Pavelová SSpS
