V časti Lukášovho evanjelia nazvanej Príprava Ježišovej činnosti (Lk 3,1 – 4,13), je po úvodnom predstavení Jána Krstiteľa a jeho poslania (3,1-6) opísané jeho kázanie, rozprávané v troch scénach: v prvej (3,7-9) hovorí o blížiacom sa súde, v druhej (v. 10-14) vyzýva na etickú zmenu a v tretej (v. 15-17), ktorá je zároveň aj prvou časťou dnešného evanjelia, zvestuje Mesiáša.
Druhá časť úryvku je umiestnená medzi záverom Jánovej služby, v. 18, ktorý sumarizuje jeho poslanie a triptychom tvoreným scénou krstu (3,21-22), rodokmeňom (v. 23-38) a pokušeniami (4,1-13).
Vo v. 15-16 vidíme určitý druh dialógu medzi Jánom a ľuďmi, ktorí čakali na proroka – Mesiáša a úprimne si želali, aby sa sľuby spásy naplnili, a preto videli v Jánovi vodcu a človeka, ktorý dokáže tlmočiť Božiu vôľu a zároveň im pomáhať uskutočňovať ju. Pýtali sa ho či je zasľúbený a očakávaný Mesiáš, no Ján si neprivlastňoval tento titul a popiera, že by bol Kristom, ktorý v skutočnosti príde až po ňom a jeho poslaním bude krstiť „v Duchu Svätom a ohni“. V Jánových predstavách mal prísť Mesiáš ako sudca a spravodlivosť, ktorú mal uplatňovať, spočívala predovšetkým v oddeľovaní spravodlivých od zlých.
V druhej časti dnešnej perikopy (v. 21-22) vidíme Ježiša a jeho ‘stretnutie’ s Otcom. Scéna pripomína príbehy o prorockom povolaní: otvorenie nebies pripomína povolanie Ezechiela (Ez 1,1); Duch Svätý v telesnej podobe holubice je postavou serafínov v Izaiášovi 6; a nebeský hlas, ktorý svedčí o synovstve, pripomína povolanie Jeremiáša (Jer 1,1-2). Krst vodou je akt, v ktorom Boh posväcuje „milovaného syna“ za služobníka, ktorého poslanie predpokladá okrem kráľovskej a prorockej funkcie, aj kňazskú úlohu posväcovať ľud, aby sa stal dedičom Božieho života.
Boh-Otec sa obracia k Ježišovi vo veľmi silnom vzťahu, ktorý sa zrodil z modlitby. “Ja som, ktorý som!” (Ex 3,14) – identita biblického Boha sa odráža v “ty si” môj Syn (Ž 2,7) – identita Syna. Synovská identita Ježiša je jasne predstavená v evanjeliách: od diabolského pokušenia – Ak si Boží Syn… (Lk 4,3.9); k Petrovmu poznaniu – Ty si Kristus, Syn živého Boha (Mt 16,16); cez výsluch Sanhedrinu – Si teda Boží Syn? (Lk 22,70); a posmech vodcov na Golgote – Iných zachraňoval, nech zachráni aj seba, ak je Boží Mesiáš, ten vyvolenec (Lk 23,35), až po konečné uznanie stotníkom – Tento človek bol naozaj Boží Syn (Mk 15,39).
Ježiš je „milovaný“ (agapetòs) syn, akým bol Izák pre Abraháma: Vezmi svojho syna, svojho jediného syna Izáka, ktorého miluješ, a choď do krajiny »Morja«! (Gn 22:2). A jeho Otec má v ňom zaľúbenie: Hľa, môj služobník priviniem si ho;vyvolený môj, mám v ňom zaľúbenie (Iz 42,1).
V deň nášho krstu sme sa aj my stali Božími milovanými synmi a dcérami. Napriek všetkým našim slabostiam a hriechom sme navždy jeho milovanými deťmi. No často sa nám stáva, a hlavne v smutných a ťažkých udalostiach nášho života, že na to zabúdame… Ako si to stále pripomínať a mať to stále na pamäti?
Nezabúdajme, že prvý rozmer synovstva spočíva v počúvaní a uskutočňovaní Božieho slova a jeho vôle (Lk 8, 21).
Ak v modlitbe otvoríme svoje srdcia Božiemu hlasu, môžeme znovu získať ten jedinečný vzťah s Bohom, ktorý nám umožňuje zažiť to, že sme jeho deti – milované nadovšetko. Lebo práve modlitba je nepretržité „ponorenie“ (toto je význam slova „krst“) do samotného života Boha.
A existuje ešte jedno privilegované miesto, ktoré nám umožňuje obnoviť toto ponorenie sa do Boha a pomáha nám uvedomiť si, že sme Jeho deťmi: sviatosť zmierenia. Práve tam sa vraciame do Otcovho domu a nechávame sa objať Tým, ktorý vždy očakával náš návrat (Lk 15).
Obnovme teda náš jedinečný vzťah s našim Bohom-Otcom a započúvajme sa opäť do tohto krásneho vyznania lásky, ktoré nám aj dnes opakuje: „Ty si môj milovaný syn … Ty si moja milovaná dcéra, v tebe mám zaľúbenie“!
Sr. Katarína Pavelová SSpS
