Tridsiata piata kapitola z knihy proroka Izaiáša patrí do tzv. malej apokalypsy (Iz 34–35). Zatiaľ čo Iz 34, dramatickým jazykom zničenia a spustošenia, opisuje Boží súd nad Edomom, Iz 35 predstavuje Boží spásny zásah: triumf Jeruzalema, ktorý prináša radosť, rozkvet a obnovu.
Dnešný text (Iz 35,1-6.10) môžme rozdeliť do štyroch častí: premena púšte (v. 1-2), príchod Boha (v. 3-4), uzdravenie chorých (v. 5-6) a návrat vykúpených (v. 10).
Prorok pozýva púšť k radosti, lebo jej neúrodnosť sa skončila (v. 1-2). Púšť, ktorá geograficky oddeľuje Mezopotámiu od Palestíny, sa stáva symbolom cesty vyhnancov späť do vlasti. Náhle rozkvitnutie kvetov predstavuje nielen ľahkosť prechodu púšťou, ale aj vnútornú premenu ľudí a uvedomenie si svojej identity: odteraz bude patriť Bohu.
Vyhnanci, oslabení dlhým vyhnanstvom, nachádzajú posilu a istotu v Božej prítomnosti (v. 3-4). Ich srdce a ich cesta sa znovu otvárajú Bohu, ktorý dáva zmysel a smerovanie. Hľadanie identity, povolania a zmyslu života prirodzene vedie k Bohu, a úlohou každého (aj našou) je prinášať nádej a silu tým, ktorí hľadajú, sú zmätení či oslabení.
Boh prináša fyzické aj duchovné uzdravenie, ktoré je pre všetkých (v. 5-6). Štyri skupiny tkz. chorých symbolizujú univerzálnosť: slepí budú znovu vidieť a hluchí počuť, chromí chodiť a nemí budú chváliť Boha a oslavovať plnosť života.
Morálne uzdravenie sa prejaví v oslobodení tých, ktorí sú vzdialení od Jeruzalema: pre nich bude pripravená bezpečná cesta domov. A tí, ktorí po nej kráčajú budú vykúpení (v. 10), lebo návrat k Bohu je cesta obrátenia a návrat do Jeho prítomnosti.
Thomas Merton raz povedal: najväčšou radosťou človeka je stretnúť Ježiša Krista, Boha, ktorý sa stal telom. V Ňom nachádzame nový zmysel, nádej a život, ktorý premieňa naše exily na domov a naše púšte na rozkvitnuté krajiny.
Aj nás táto perikopa pozýva k osobnému návratu zo všetkých našich exilov, z našich z vnútorných aj vonkajších púští, pochybností a vzdialeností od Boha. Učí nás, že Božia prítomnosť premieňa všetko, čo je suché a neplodné, na rozkvitnuté a radostné. Lebo každý krok po Božej ceste prináša vnútorné uzdravenie, pokoj a zmysel života.
Jakubov list sa tradične pripisuje významnej postave Jeruzalemskej cirkvi a prvému apoštolovi, ktorý bol umučený okolo roku 62, apoštolovi Jakubovi, bratovi Pána. List je adresovaný dvanástim kmeňom v diaspóre (Jak 1,1), teda kresťanom židovského pôvodu roztrúseným po oblastiach susediacich s Palestínou. Obsahuje sériu morálnych a praktických úvah veľmi rôznorodého charakteru, ktoré sú prepojené tematicky, ale nie vždy formálne. V jeho štruktúre vynikajú dve dominantné línie: prvá zdôrazňuje postavenie chudobných a prísne napomína bohatých; druhá trvá na nevyhnutnosti skutkov dobrej vôle, ktoré sú dôkazom živej viery, reflektované známym Jakubovým výrokom: Viera bez skutkov je mŕtva!
Naša pasáž (Jak 5,7-10) patrí do záverečnej časti listu a nabáda k vytrvalosti a trpezlivosti v očakávaní Pána, najmä v časoch prenasledovania a ťažkostí. V štyroch veršoch sa sloveso μακροθυμέω (trpezlivo znášať) objavuje trikrát, a podstatné meno μακροθυμία (trpezlivosť) raz, čo zdôrazňuje centrálnu tému tejto pasáže.
Jakub uvádza príklad roľníka (v. 7-8), ktorého život v Palestíne nebol ľahký: musel obrábať suchú a kamenistú pôdu a úspech jeho práce závisel od jesenných a jarných dažďov. Roľník nemohol urýchliť prirodzené procesy v prírode a jeho jedinou možnosťou bola trpezlivá vytrvalosť. Táto vytrvalosť je cnosť, ktorú Jakub odporúča svojim čitateľom, pričom ich povzbudzuje k pohotovosti na príchod Pána (Parúsia).
Dáva aj konkrétne odporúčanie, ako byť trpezlivý: Posilnite si srdcia! Vyzýva svoju komunitu, a aj nás, k odvahe, pevnej viere a neotrasiteľnej dôvere v Boha. Ide o duchovnú silu, ktorá umožňuje zachovať nádej a vytrvalosť aj uprostred utrpenia.
Apoštol pokračuje nabádaním k dobrým vzťahom a trpezlivosti voči bratom (v. 9-10). Výraz μὴ στενάζετε (nesťažujte sa, nevyjadrujte horkosť či rozhorčenie) odkazuje nielen na vzájomné sťažnosti, ale aj na stonanie nad vonkajšími okolnosťami, ako je útlak (napr. Ex 2,23, keď sa Izraeliti sťažovali v Egypte). Takéto sťažovanie ničí jednotu spoločenstva.
Jakub ponúka ako vzor prorokov, ktorí často museli ohlasovať Božie slovo tvrdohlavému ľudu, bojovať proti falošným prorokom, byť nepochopení a často prenasledovaní či zabití (Jeremiáš: väzenie a bahnitá cisterna; Daniel: jama levov; Zachariáš: bol ukameňovaný).
Svätý František Saleský výstižne poznamenal: Musíme mať trpezlivé srdce, pretože veľké plány sa realizujú len s veľkou trpezlivosťou a časom.
Aj my sme dnes vyzvaní znášať ťažkostí s trpezlivosťou, lebo ona je je úzko spätá s modlitbou a dôverou, ktoré upevňujú náš vzťah k Ježišovi a umožňujú nám pretrvať v ťažkostiach a zostať verní.
Jedenásta kapitola Matúšovho evanjelia prináša posledný Ježišov verejný prejav k zástupom predtým, ako vstupuje do rozhodujúcej etapy svojho pôsobenia. V úryvku Mt 11,2-11 nachádzame otázku, ktorú Ježišovi prinášajú Jánovi učeníci, a zároveň Ježišov opis života a poslania Jána Krstiteľa ako toho, kto pripravuje Pánovi cestu.
Ján Krstiteľ je vo väzení (v. 2-3), na mieste odlúčenia a tmy, ktoré stelesňuje utrpenie a neistotu. Uprostred tejto temnoty, kalnej jeho pohľadu, Ján stráca istotu o Mesiášovi. Hoci ho kedysi poznal a ohlasoval jeho príchod, teraz sa mu Ježiš javí inak, než očakával: namiesto očakávanej apokalyptickej obnovy prijíma hriešnikov a uzdravuje chorých. Jánova veľkosť, ale spočíva v tom, že práve v pochybnostiach necháva rozhodnutie na Ježišovi, čím ukazuje dôveru a pokoru pred Božím plánom.
Ježiš odpovedá (v. 4-5): Choďte a povedzte Jánovi, čo počujete a vidíte. Týmto spôsobom Ježiš dokazuje, že jeho skutky, ktorými napĺňa Izaiášove proroctvá (Iz 26,19; 29,18; 35,5-6; 61,1), jasne svedčia o príchode Božej spásy. Uzdravovanie slepých, hluchých a chromých, zmŕtvychvstanie a ohlasovanie evanjelia chudobným sú znamením, že Božie kráľovstvo už pôsobí v realite, aj keď nie vždy ľuďmi (nami) očakávaným spôsobom.
Preto po tomto vysvetlení Ježiš varuje (v. 6): Blahoslavený je ten, kto sa na mne nepohorší! Radikálne evanjelium narúša očakávania a zvyky ľudí. Ježiš pohoršuje tým, že jeho láska a milosrdenstvo neodpovedajú našim predstavám o sile či spravodlivosti. Pozýva nás žiť evanjelium tak, aby bol aj náš život škandálom a pohoršením, ale v pozitívnom zmysle: byť odvážni, žiť bez kompromisov a starať sa o chudobných a slabých.
Ježiš potvrdzuje, že Ján Krstiteľ bol napriek svojim pochybnostiam odvážny, verný svojmu poslaniu a citlivý na pôsobenie Ducha Svätého (v. 7-11). Nežil ako uhladený dvoran, ale ako prorok púšte – pevný v pravde a poslušný Bohu. Jeho veľkosť spočíva v úplnom odovzdaní sa Bohu, v ochote pripraviť cestu Mesiášovi a v jedinečnom postavení mosta medzi Starým a Novým zákonom.
Táto pasáž nám pripomína, že pochybnosti patria k životnej ceste. Rovnako ako Ján sa aj my môžeme ocitnúť v temnote väzenia: v skúškach, neistote alebo pocite vzdialenosti Boha. Práve v týchto chvíľach je dôležité všímať si Božie znamenia v každodenných skutkoch lásky, vernosti a milosrdenstva. Pevná viera neznamená absenciu pochybností, ale dôveru napriek nim.
Snažme sa žiť evanjelium autenticky: pohoršujme radikálnou láskou! Podporujme slabých a chudobných, buďme svetlom a znamením Božej prítomnosti pre našich bratov a sestry uprostred temnoty súčasného sveta a vždy dôverujme Bohu.
Sr. Katarína Pavelová SSpS
