Dnešné prvé čítanie (Iz 60,1-6) predstavuje Jeruzalem – mesto, ktoré sa práve zotavuje po skúške exilu: jeho múry sú opravené, chrám obnovený a prorok ho pozýva, aby sa obliekol do svetla a žiaril. A zároveň, aby otvoril dvere tým, ktorí stoja na okraji: cudzincom, eunuchom, tým, ktorých spoločnosť často prehliadala (Iz 56,4-5).
Obliecť sa do svetla znamená odvážiť sa kráčať k životu, prijať spásu a stať sa svetlom pre druhých. Svetlo je symbolom orientácie, nádeje a života: je to prvý krok z tmy do života, ktorý má zmysel (Iz 60,3). Tento obraz nie je len historický, je výzvou pre nás dnes: máme byť pre druhých miestom, ktoré žiari nádejou, odvahou a láskou.
Pavol v liste Efezanom (Ef 3,2-6) pripomína, že Božia spása presahuje hranice. Kristus rozbíja múry, ktoré by nás mohli deliť, a jeho láska nepozná výnimky. Sme pozvaní otvárať srdcia tým, ktorí sú iní, a tvoriť spoločenstvo, ktoré nikoho nevylučuje (Mt 18,20).
V praxi to znamená hľadať Boha v tom, koho by sme si možno inak nevšimli: v cudzincovi, v kolegovi, v človeku, ktorý myslí alebo vyzerá inak.
Evanjelium (Mt 2,1-12) nám dáva nádherný príklad mudrcov z Východu. Sledujú hviezdu, rozpoznajú znamenie a vydávajú sa na cestu, ktorá vedie cez púšte neistoty, cudzie mestá, jazykové a kultúrne bariéry. A nakoniec nachádzajú to najpokornejšie dieťa: kráľa, ktorého mnohí prehliadli.
Matúš zdôrazňuje teologický paradox: tí, ktorí sú vzdialení, sa priblížia k spáse, zatiaľ čo niektorí blízki riskujú, že zostanú vonku.
Božie svetlo dokáže prelomiť každú ľudskú slepotu (Jn 1,5). Boh sa často zjavuje tam, kde by sme ho najmenej čakali: v jednoduchosti, v maličkostiach, v tichu našich dní. Otvorenosť srdca a túžba po Bohu nás dovedú nielen k nemu, ale aj k našim blížnym.
Dnešný text nám tiež pripomína, že Božie zjavenie nie je uzavreté, je univerzálne (Iz 49,6). Jeho svetlo preniká dejinami, preniká naším každodenným životom: vstupuje do našich rán, radostí, ale aj smútkov.
Sme teda pozvaní zničiť všetky múry a bariéry, ktoré nás rozdeľujú. Prinášať svetlo a nádej do sveta. Byť ako mudrci: odvážni, hľadajúci, otvorení. Nechať Božie svetlo preniknúť do temnoty našich dní. Otvoriť oči a srdcia pre blížnych – cudzincov, čo neznamená len prijať niekoho z inej krajiny či kultúry. Môže to byť aj človek, ktorý je blízko nás, ticho trpiaci, osamelý, unavený životom, alebo niekto, koho názory sú pre nás nepohodlné. Každé takéto stretnutie môže byť príležitosťou, aby sme žiarili svetlom a nádejou.
Istá pani mi povedala: Sestrička, keď niekomu podáte ruku, jeho deň sa rozžiari. Možno je to jednoduchá múdrosť, ale presne o tom hovorí dnešný text: svetlo Božie preniká cez naše malé skutky lásky a otvorenosti, často tam, kde by sme ho najmenej čakali.
Sr. Katarína Pavelová SSpS
