Misijné sestry služobnice Ducha Svätého

Článok bol zverejnený v časopise Hlasy z domova a misií v novembri 2020. 

Príliš oficiálne? Dozviete sa o mne i toto: "Rehoľu som si "vygúglila", rehoľné sestry som považovala za niečo tajomné, „farári“ mi vždy pripadali nudní. Môj život sa otočil púťou do Medžugoria."

V nedeľu 20. septembra zložila novicka Magdaléna Kucková zo Žiliny svoje prvé rehoľné sľuby v Misijnej kongregácii služobníc Ducha Svätého. Slávnosť sa konala v provinciálnom dome v Ivanke pri Nitre a jej hlavným celebrantom bol páter Pavol Kruták, provinciál Spoločnosti Božieho Slova. V homílii sa prítomným prihovoril páter Igor Kráľ. Život zasvätených prirovnal k ikone, ktorou každý zjavuje niečo z lásky Boha. Novicka si zvolila meno sestra Luisa Maria a z rúk provinciálnej predstavenej prijala ako symbol svojho zasvätenia rehoľné rúcho, profesný kríž a konštitúcie, ktoré sú pravidlami kongregácie.

1. Sestra Luisa Maria, ako by si opísala svoje prvé stretnutie so živým Bohom?
Moje prvé stretnutie so živým Bohom prišlo v mojom živote dosť neskoro, ale asi je to lepšie ako nikdy. Hoci pochádzam z katolíckej rodiny, naši sú veriaci, mala som všetky sviatosti a dokonca som navštevovala cirkevnú základnú a strednú školu, nejako ma pohltil duch tohto „moderného“ sveta, konzumizmus a naháňanie sa za materiálnymi dobrami. Na vysokej škole a počas mojej práce v Anglicku a na Slovensku som sa priatelila s ľuďmi, ktorým viera v Boha a náboženstvo veľa nehovorilo. Stretká mladých v kostole a spoločenstvá mi pripadali „fanatické“ a vôbec ma nezaujímali. Zlom nastal až v 32 roku života, keď sa do našej farnosti dostali kňazi, ktorí pre mňa to, čo sa dialo v kostole a vo farnosti, spravili veľmi atraktívnym. A do toho prišla veľká túžba ísť do Medžugoria. Tak som nahovorila moju mamu a išli sme. Odvtedy sa mi život otočil o 180°.

2. Kedy si pocítila prvú túžbu po zasvätenom živote?
Najskôr musím priznať, že som do kláštora nikdy nechcela ísť. „Farári“ mi vždy pripadali nudní a rehoľné sestry som považovala za niečo tajomné, ale skôr som sa ich bála, než by ma priťahovali. Ani som ich veľa nestretla v mojom živote, tak som ich nemala odkiaľ spoznať. Prišlo to úplne nečakane, rok po mojom „obrátení“. Sama som bola prekvapená. Tešila som sa práve z povýšenia v práci a asi po pol roku, mi zrazu bolo jedno, že všetko nechám tak a pôjdem do rehole. A cítila som pri tom veľkú slobodu.

3. Ako si vedela rozlíšiť svoje duchovné povolanie?
Aj keď mi už začali postupne prichádzať tieto myšlienky a túžby, nejaký čas som sa tomu bránila a asi sa aj snažila oklamať samu seba. Avšak bolo to také silné, že som myslela, že sa zbláznim. Aj som si dokonca myslela, že nie som normálna. Nechápala som, čo sa to so mnou deje. Prichádzali otázky typu: V mojom veku? S tetovaniami? To je možné? Mala som dokonca také obdobie, že som sa hanbila za tú „opovážlivosť“ mať túžbu ísť do rehole a ako anonym som vypisovala rôznym zasväteným osobám na internete a pýtala sa otázky, keďže som sa k tomu nechcela priznať a ísť za niekým osobne. Rozlišovanie u mňa prebiehalo maximálne jeden mesiac a po jednej novéne k pátrovi Piovi mi to bolo úplne jasné. A to tak, že som si išla rozhodne za svojím. Dosť som aj zariskovala, lebo som dala výpoveď v práci bez toho, že by som mala niečo isté. Nikto ma ešte nikde neprijal. Veľa ľudí si myslí, že som musela mať dobrého duchovného vodcu. Nič také som nemala, a práve preto to bolo veľmi ťažké, aj keď to malo rýchly spád. Jediným vodcom bol Duch Svätý a potom som asi mala viacerých pozemských aj nebeských patrónov, ktorí sa za mňa modlili. Pravdaže ani v reholi nie je všetko ideálne a už som mala niekoľko kríz a ešte ďalšie v živote prídu, ale viem, že to je moje miesto a že to tak malo byť.

4. Ako si spoznala, že ktorá rehoľa je tá, do ktorej Ťa volá Pán?
Rehoľu som si podobne ako zopár našich sestier, ktoré ku nám naposledy vstúpili, „vygúglila“. Misie mi vždy pripadali zmysluplné, aj keď som sa ešte nepohybovala v náboženskom prostredí. Veľmi ma vždy priťahovala Afrika, neviem prečo. Vedela som, že ak rehoľa, tak jedine misijná. Vždy som bola celkom dobrodružný „týpek“ a svetobežník. Ale ako som tak surfovala po internete, natrafila som na pozvánku na stretnutie dievčat/ žien rozlišujúcich povolanie v Ivanke v našom kláštore. Tak som sa prihlásila. Mame som povedala, že idem na duchovnú obnovu, otcovi, že idem na akciu z roboty. Keď som už mala ísť na ten víkend, všetko mi v tom akosi bránilo. Počasie bolo hrozné, poľadovica, navigácia mi zlyhala, už som začala stresovať, lebo v Ivanke pri Nitre som nikdy predtým nebola. Ale do kláštora som trafila a veľmi prirodzene som sa tam cítila. To proste človek cíti, keď niekam patrí. Už o pol roka som vstúpila do postulátu.

5. Ako reagovala Tvoja rodina a priatelia na Tvoje rozhodnutie?
Rodina sa z môjho rozhodnutia teší. Ale musím priznať, že nebolo odo mňa pekné, ako som im oznámila, že ma prijali do rehole. Môj problém bol, že som sa nedokázala len tak postaviť pri nedeľnom obede a oficiálne vyhlásiť: „Rodičia, súrodenci, odchádzam do kláštora“. S našimi sestrami som bola dohodnutá, že pred vstupom do postulátu, ešte raz prídem do kláštora na týždeň. Dosť mi prišlo vhod, že obidvaja rodičia boli v deň odchodu v práci, malý brat v škole, ostatní súrodenci už bývajú inde, tak nikto sa nepýtal, kam idem. Napísala som list s vysvetlením, nechala ho na stole v obývačke a zbabelo zdrhla. Myslím, že som mojej sestre poslala „smsku“ a tá potom prišla k nám, lebo býva neďaleko od našich. Po ceste do Ivanky som sa zastavila a čítala „smsky“ od „segry“, ktorá už bola u nás, prečítala si list a plakala od dojatia. Ja som zase plakala na „benzínke“ a mama vraj plakala v robote, lebo sestra jej to medzitým zavolala. Keď som sa upokojila, pokračovala som do Nitry. Rodina to za týždeň predýchala, ja som prišla domov a už sme sa normálne porozprávali. Doteraz nechápem načo bolo dobré také divadlo, ale viem, že som im to nedokázala povedať do očí. Čo sa týka priateľov, známych a kolegov, tí ešte doteraz nechápu a krútia hlavami, lebo sa im to na mňa vôbec nehodí a poznajú ma trochu inak. Ale čo ma milo prekvapilo bolo, že ma veľmi dobre prijali a dokonca aj neveriaci kamaráti v Anglicku mi povedali, že mám u nich vždy dvere otvorené.

6. V čom vidíš zmysel/hodnotu povolania misijnej sestry v dnešnom svete?
Počas noviciátu v Ríme nás na prednáškach z misiológie učili, že naším poslaním je najprv ohlasovať evanjelium, až potom pomáhať druhým, chudobným. Nemyslíme tým, že sa ako rehoľné sestry postavíme niekde na námestie, začneme kázať a vo veľkom obracať davy. To by bolo dobre naivné. Avšak my ako sestry môžeme svedčiť o Ježišovi v každodennom živote. Mali by sme byť duchovnými mamami, nie „chladničkami“.

7. Inšpiroval Ťa v Tvojom živote nejaká konkrétny svätý alebo svätá v nebi?
Áno, je ich dosť veľa a pomáhajú mi na každom kroku. V prvom rade Panna Mária, ktorá to všetko začala. Potom moja patrónka Mária Magdaléna, páter Pio, sv. Faustína, sv. Terézia z Lisieux, Edita Steinová a môj patrón, po ktorom mám rehoľné meno, veľký mariánsky ctiteľ Ľudovít Mária Grignion z Montfortu.

8. Aký citát zo Svätého Písma Ťa sprevádza v tomto poslednom období?
Keďže som teraz mala prvé sľuby, aj citáty mám také zamilované a vyjadrujú to, čo prežívam. Mala som ho aj na oznámení: „Na srdce si ma pritlač jak prsteň, sťa pečať na svoje rameno! Lebo láska je mocná ako smrť a vášeň lásky tvrdá ako podsvetie. Jej páľa – to ohňa plápoly, jej plamene, to Jahveho je žiar. Ani veľké vody lásku neuhasia, ani rieky ju neodplavia.“ (Pies 8, 6-7)

9. Čo Ťa vie potešiť?
Malé veci – dobrý krémový zákusok, Mozartove gule, spontánnosť, vysmiate spolusestry, teraz ma potešilo to, že som si našla konečne prácu v odbore, ktorý som vyštudovala.

Ďakujeme sestre Luise Marii za jej úprimné odpovede a vyprosujeme jej odvahu, vernosť a radosť v jej rehoľno-misionárskom povolaní.

sestra Katarína Junasová

Fotografie boli doplnené a zverejnené so súhlasom autora.