Misijné sestry služobnice Ducha Svätého

Bolo to 12. októbra 2018, keď som nasadla do lietadla vo Viedni. Rozlúčila sa so sestričkami a vydala sa na moju trojročnú misijnú skúsenosť do ďalekého Mexika.

Dnes sú tomu už dva roky, čo spoznávam a žijem v tejto okúzľujúcej krajine plnej prekvapení a svoje misijné dobrodružstvo zdieľam spolu so sestrami z Indie, Indonézie, Mexika a Európy.
Prvý šok, ktorý som si zažila bol, keď som si rozbalila sladkosť, ktorá ma čakala na stole v mojej novej izbe. Nadšená z príchodu som sa ňu s chuťou vrhla. No len, čo som ju vložila do úst, moje chuťové poháriky mi rýchlosťou blesku naznačili, že niečo nie je v poriadku. Vzápätí sa mi skrivila celá tvár a tradičná mexická pochúťka skončila v koši. Mexické sladkosti totiž vôbec nechutia sladko, ale je to skôr kombinácia ovocnej zmesi, citrónu, čili a soli. Komu by niečo také napadlo! Podobných humorných zážitkov s netradičnými chuťami, jedlami a ich kombináciami mám ešte veľa. Dnes sa tomu len smejem, pretože si už ani neviem predstaviť iné než mexické fazuľové raňajky a viac ako na čokoládu sa mi zbiehajú slinky práve na tie podivuhodné sladko kyslo štipľavé sladkosti.

Prečo však hovorím o tejto skúsenosti s jedlom? Častokrát si pod pojmom misia predstavujeme veľké veci a hrdinstvá. Ako misionári chceme hneď niečo robiť, byť nápomocní a úspešní v novej krajine. Keď som prišla do Mexika, aj ja som mala v sebe mnoho podvedomých očakávaní a predstáv o tom, ako sa chcem naplno angažovať v misijných aktivitách našej Kongregácie. Však na Slovensku som fungovala na plné obrátky, a tak isto som chcela fungovať aj tu. Na semafóre mi však veľmi rýchlo zasvietila červená a ja som sa musela zastaviť. Po čase, keď sa veci nediali podľa mojich predstáv a v mojom srdci som neraz prežívala akýsi zmätok z toho, že čo vlastne mám robiť, som si začala uvedomovať, že misia je niečo oveľa viac, ako som dovtedy chápala. Tak ako som sa učila každý deň jesť nové jedlá a objavovala nové chute, som sa zároveň učila prijímať, že prvá bezprostredná misia, s ktorou sa musím popasovať som vlastne „ja sama“. Prijať svoje obmedzenia, byť trpezlivá sama so sebou i s druhými, nesúdiť a neodsudzovať, otvoriť sa pre rôznorodosť, spoluprácu a predovšetkým bezhranične a vo všetkom dôverovať Tomu, ktorý ma sem poslal.

Misia je teda niečo, čo sa musí zrodiť v srdci, ktoré nehľadá seba, ale Boha a Jeho vôľu. A tak sa rodila aj moja misijná skúsenosť. Po dokončení jazykového kurzu ma regionálna predstavená požiadala ísť pomôcť do komunity, kde sestry pracujú so seniormi v zariadení podobnému domovu dôchodcov. Z hlavného mesta som sa tak presunula do komunity v Pachuce (štát Hidalgo), kde som strávila tri mesiace. Mojou úlohou bolo pomáhať sestrám duchovne sprevádzať starkých, ktorí sa tu nachádzajú, poskytovať im drobné služby ako rozdávanie jedla, zapojiť sa do kultúrneho programu či iných duchovných aktivít. Jednoducho byť tu pre nich a pre ich potreby. S odstupom času môžem povedať, že to bolo krásna a obohacujúca skúsenosť, ktorá ma naučila pozerať sa na život ako na niečo „posvätné.“ Hoci život mnohých mužov a žien, ktorých som tu stretla, je poznačený utrpením, chorobami a nevysporiadanými rodinnými vzťahmi, Boh mi ukázal, že aj ten „najbiednejší život“ má pre Neho nesmierne veľkú cenu a túži zahrnúť ho svojou láskou aj skrze mňa a moju službu.
Po tejto skúsenosti som dostala určenie pridať sa do komunity k sestrám, ktoré žijú a pracujú v dedine San Agustín de las Juntas v štáte Oaxaca. Tu sa časť našej misijnej práce sústredí na rodiny a deti, ktoré navštevujú našu škôlku J. Stenmanns. Pre mňa to znamenalo opätovné sťahovanie sa, nová komunita a nová služba. Tešila som sa však na moje nové pôsobisko. Začala som učiť angličtinu naše deti a pracovať aj s mladými vo farnosti. Ani som sa nenazdala a práce bolo vyše hlavy. Pri tejto službe som vnímala, že mám deťom darovať celé srdce a čas rovnako, ako to robí každá jedna milujúca a obetavá matka. Nehľadať viac svoje záujmy, ale učiť sa zabúdať na seba a žiť pre to, aby druhí mohli rásť, rozvíjať sa v celej svojej kráse a múdrosti. Hlboko vnútri som pochopila, že práve v nezištnom sebadarovaní sa ukrýva skutočná krása a zmysel misijného povolania.
Misia však nie je len od jednostrannom dávaní, ale skôr o vzájomnom obdarovaní sa. Štát, v ktorom sa momentálne nachádzam, je známy svojimi kulinárskymi špecialitami a festivalmi, nádhernými folklórnymi slávnosťami Guelaguetza a neustálymi každodennými „fiestami“. Oaxaca je vskutku výnimočná a bohatá na tradície. Všetko tu je dôvodom na oslavu – život i smrť. Na tradičnej „fieste“ v mexickom ponímaní sa angažuje aspoň pol dediny. Celý kostol sa priam zaplaví kvetmi a horiacimi sviečkami. Radosť badať nielen na tvárach, ale aj v nádhernej kombinácii farieb vyšívaných krojov. Nechýba hudba, spev, tanec, pyrotechnika a ako inak všelijaké dobroty na jedenie.

Táto oslavujúca mentalita a štedrosť, ktorú som tu zažila, je niečo neuveriteľné. Mexičania sa vedia tešiť a radovať zo života uprostred mnohých problémov, vážnych chorôb a trápení. Nič im nedokáže zabrániť v tom, aby prestali oslavovať život. Na um mi prichádzajú slová sv. Pavla, ktorý nám tiež hovorí: „Ustavične sa radujte! Bez prestania sa modlite, pri všetkom vzdávajte vďaky, lebo to je Božia vôľa v Kristovi Ježišovi pre vás!“(1 Sol 5:16-18). A tak vďaka mojej misijnej skúsenosti v Mexiku si dnes viac než inokedy uvedomujem, že Boh nás pozýva kráčať po ceste radosti. Denne nachádzať v našom živote dôvod na radosť a vďačnosť je predsa hlbokou podstatou nášho kresťanského života, na ktorú by sme nemali tak ľahko zabúdať. Veď máme ten najväčší dôvod na radosť a ním je sám Boh a Jeho nekonečná Láska k nám. A hoci aj prichádzajú mnohé skúšky a v tomto čase sme hlboko poznačení pandémiou, ktorá priniesla so sebou veľa obmedzení a nezvrátiteľných zmien, s nádejou odovzdávame naše životy, modlitby a službu Trojjedinému Bohu, ktorý nás skrze svojho Svätého Ducha neustále potešuje, posilňuje a vedie každý náš krok.

Sr. Jana S., SSpS.