Misijné sestry služobnice Ducha Svätého

Článok bol uverejnený v Hlasoch z domova a misií, september 2020.

Písal sa 15. júl 1995, keď sestry Mária Ester, Vianneya, Laura a Felicita skladali prvé rehoľné sľuby v Misijnej kongregácii služobníc Ducha Svätého. 

Nedeľa 12. júla 2020 sa stala pre tieto sestry dňom vďakyvzdania za 25 rokov ich rehoľno-misionárskeho povolania. Počas svätej omše v kláštornej kaplnke v Ivanke pri Nitre sme spoločne ďakovali Bohu, ktorý bol celé tieto roky ich najlepším učiteľom, dobrým pastierom a priateľom. Sestry z provinciálneho domu i tie, ktoré prišli na slávnosť z iných komunít, mali možnosť si uvedomiť, že povolanie je dar. „Boh si vás povolal nie pre vaše skutky, ale zo svojho rozhodnutia,“ povedal hlavný celebrant páter Waldemar Grieger, SVD. V kázni sa osobne prihovoril sláviacim sestrám a povzbudil ich slovami: „Pánovi vždy na vás záležalo. A vám záleží na úzkom spojení s Ním. Priateľstvo s naším Pánom je recept na krásny rehoľný život. Počas svojho zasväteného života ste pôsobili v Rusku, na Filipínach, v Anglicku, Rumunsku, Čechách, Taliansku a na Slovensku. To najdôležitejšie, pre čo ste sa však rozhodli, bolo plnenie Božej vôle. Ako povedal svätý Arnold Janssen: „Božia vôľa nadovšetko“.
Sestra Felicita sa na tejto slávnosti nemohla osobne zúčastniť, ale svoje sľuby obnovila v prítomnosti sestier v komunite v Tambove v Rusku.

Pri tejto príležitosti sa sláviace sestry podelili zo zákulisia svojho osobného života.

1. Prečo si sa rozhodla pre rehoľno-misionárske povolanie?
Sestra Mária Ester – M.E.: V jednej piesni sa spieva: „Každému vrav, všade to hlás, Ježiš že za hriešnych život svoj dal; nikto nech na súde nežaluje, že si mu o ňom nič nepovedal.“ To bola možno prvotná inšpirácia.
Sestra Laura – L.: Už v detstve som spoznala sestry z našej rehole a inšpirovali ma svojím poslaním a povolaním. Cítila som, že toto je moja cesta, hoci boli aj iné možnosti a priateľstvá. Misionársky aspekt zohrával tiež dôležitú úlohu.
Sestra Felicita – F.: Odpovedala som na pozvanie Pána, ktorý sa mi prihováral: „Žatva je veľká, ale robotníkov málo.“
Sestra Vianneya – V.: Preto som sa rozhodla ísť do misijnej spoločnosti, lebo som túžila zasvätiť svoj život Bohu a deliť sa s radostnou zvesťou Evanjelia s ľuďmi na celom svete.

2. Za čo si najviac vďačná z tých 25 rokov?
M.E.: Som veľmi vďačná za to, že mi Pán dáva milosť ísť vpred, a za silu hľadať to, čo On odo mňa chce.
L.: Najviac som vďačná Duchu Svätému za jeho blízkosť v rozhodovaniach, či už veľkých a dôležitých, ale aj v tých bežných a každodenných. Som veľmi vďačná, za mnohé možnosti misijného nasadenia mimo Slovenska, spoznania spolusestier z iných kultúr, za osobnú formáciu cez mnohé výzvy a zakúšania interkulturality a konfrontácie.
F.: Som vďačná za dar viery, Božej lásky a trpezlivosti.
V.: Najviac som vďačná za Božiu lásku a jeho milosť, ktorú mi dal a stále mi dáva počas môjho života i povolania.


3. Aké pomenovanie by si dala Bohu na základe svojich životných skúseností?
M.E.: Je to môj najvernejší a najbližší priateľ.
L.: Je mi veľmi blízka spiritualita Vtelenia: „A Slovo sa Telom stalo“. Všetkému Božiemu – či už je to myšlienka, slovo, nadchnutie, vnútorný pocit, záchvev…, tomu všetkému dať konkrétnu podobu v skutku, v konaní, v živote… Dať telo, konkrétnu podobu.
F.: Boh s nami. Emanuel.
V.: Na základe životných skúseností je Boh pre mňa „starostlivý Otec“.


4. Čím sú vám blízki vaši patróni / vaše patrónky, po ktorých nosíte svoje mená?
M.E.: Moje meno mi pripomína, že mám byť svetlom pre tých, s ktorými žijem a ktorých stretám. I keď možno maličkým a slabým, ale predsa svetlom.
L.: Mojou patrónkou je bl. Laura Vicuňa. Bola to jedna z prvých svätých, ktorej životopis som v detstve čítala. Je mi blízka obetou svojho mladého života. Modlila sa za svoju mamu a jej silu zanechať hriešny vzťah. V detstve som si dala úmysel obety a modlitby za uzdravenie môjho tatka z alkoholizmu. Mala som asi 11 rokov, keď úplne prestal piť.
F.: Svätá Felicita sa dokázala všetkého vzdať, aby získala večné šťastie v Pánovi.
V.: Môj rehoľný patrón je svätý Ján Mária Vianney. Vážim si ho pre jeho veľkú pokoru a dôveru v Boha.

5. Máš nejakú veselú historku zo stretnutia s inou kultúrou?
M.E.: V Európe si vôbec neuvedomujem farbu svojej pleti, na Filipínach som však počula, ako pri pohľade na mňa ktosi povedal: „Waw, aká biela!“ V duchu som sa musela usmiať.
F.: V Rusku k nám do komunity v Irkutsku chodili často deti s rôznymi prosbami. Raz prišlo dievča a pretože prosba bola dôležitá, sestrička jej povedala: „Radšej nech príde mama.“ Dievča odpovedalo: „Mama nie je doma.“ „Tak babka.“ „Ani babka nie je.“ „Tak kto je doma?“ „Len čerepacha (korytnačka)“, znela odpoveď. Sestrička, nepoznajúc ešte všetky ruské slová, prikazuje ďalej: „Tak nech príde čerepacha!“
V.: Isté obdobie som bola v Bodonoši v Rumunsku. Tam som zažila, že niekedy netiekla voda. Stalo sa, že mamka z fary nám oznámila: „Sestričky, príďte sa vykúpať, lebo tečie voda!“ Bolo to práve na misijnú nedeľu.

6. Akým spôsobom "dobíjaš" svoje baterky?
M.E.: Veľmi rada mám i chvíle samoty a krásu prírody, v ktorej sa môžem stretnúť s tým, ktorý si ma povolal nasledovať ho. Tam si vždy oddýchnem a načerpám silu.
L.: Popri modlitbe a Eucharistii rada sa dobijem prechádzkou v prírode, počúvaním nejakej prednášky. Dobrým relaxom sú pre mňa aj ručné práce – šitie, háčkovanie a štrikovanie.
F.: Modlitbou v tichu, ak je možné, v prírode alebo obľúbenou činnosťou, napr. kreslenie či starostlivosť o kvety.
V.: Baterky si dobíjam predovšetkým v kaplnke pri tichej modlitbe, pri svätej omši, adorácii a v prírode pohľadom na pekné kvety a počúvaním spevu vtákov.

Všetkým sláviacim sestrám vyprosujeme, aby boli svedectvom Božej nekonečnej lásky a svojím dobrým príkladom naďalej budovali duchovnú stavbu misijnej kongregácie.

spracovala: sr. Katarína Junasová, Mária Šimková

Uverejnené: Hlasy z domova a misií, september 2020

vecne sluby2
vecne sluby
jubileum vstup do noviciatu
jubileum1
  • vecne sluby2
  • vecne sluby
  • jubileum vstup do noviciatu
  • jubileum1
  •