Rehoľná sestra Jana Pavla Tóthová pochádza z Hlohovca. Toho času je radnou sestrou generálneho vedenia Misijných sestier služobníc Ducha Svätého v Ríme. Do rehole vstúpila vo svojich dvadsiatich rokoch a pätnásť rokov strávila na misiách v africkej Ghane, 3 roky pôsobila na Slovensku v úlohe provinciálnej predstavenej. Po 3 rokoch bola zvolená do generálneho vedenia Misijnej kongregácie služobníc Ducha Svätého.
Aká bola vaša cesta viery?
V mojom živote hrá dôležitú úlohu to, že som bola predtým neveriaca a dala som sa pokrstiť až ako šestnásťročná. To ovplyvňuje aj spôsob, akým dnes na veci pozerám. V čase dospievania som bola ten typ, ktorý počúval metalovú hudbu. Nad vierou som začala premýšľať, keď Svätý Otec Ján Pavol II. prvýkrát prišiel na Slovensko. Nemala som tušenia, kto to je, a pozerala som prenos z návštevy skôr tak náhodne.
Keď som sa dívala, ako pozdravoval ľudí z papamobilu, vyžarovala z neho veľká dobrota. Veľmi sa ma to dotklo, dokonca mi vyhŕkli aj slzy. Až dodatočne som sa začala zaujímať, kto to vlastne bol a dostala sa tak k veciam súvisiacim s vierou a náboženstvom.
V rodine vás teda neviedli k viere?
Presne tak. Až neskôr som sa sama dozvedela o možnosti absolvovať v našej farnosti prípravu na krst a prijatie sviatostí pre dospelých. Kamarátky ma povzbudzovali, aby som sa prihlásila, tak som to kvôli nim urobila. V tom čase som to celé až tak nechápala.
To presvedčenie vo mne ešte nebolo hlboko zakorenené. Zmenilo sa to až samotným krstom. Bol to pre mňa veľmi silný zážitok. Keď som vstupovala do kostola, bola som iná osoba, než aká z neho potom vychádzala. Tam vzniklo aj moje povolanie do rehole a do misií. V tom čase ma chytil taký zápal, chcela som všetko robiť radikálne a žiť svoju vieru na sto percent.
Platilo o vás pravidlo, že novo – obrátení ľudia zvyknú byť tí najhorlivejší?
Dá sa to tak povedať, aj keď o vstupe do rehole som neuvažovala hneď po krste. Najprv som sa dostala do spoločenstva mladých a vďaka nim neskôr do Viedne na stretnutie komunity Taizé. Odtiaľ som sa vrátila s myšlienkou, že si budem hľadať rehoľné spoločenstvo. Bol to postupný proces. Ten prvotný zápal som spočiatku brala s rezervou a očakávala som, že entuziazmus časom môže vyprchať. Ale nestalo sa tak.
Ako prijala vaša rodina a blízke okolie toto rozhodnutie?
Rôzne. Rodičia sa na začiatku tešili. Obaja pochádzali z rodín, v ktorých ako deti chodievali do kostola, takže úplne cudzie im to nebolo. Neboli však praktizujúci veriaci. Keď začali vidieť, že to beriem priveľmi vážne, už sa im to až tak veľmi nepáčilo. (Smiech.) Kamarátky boli aj veriace, takže tie to vzali dobre.
To, že sa týmto rozhodnutím zrieknete manželstva a rodiny, ste mali v sebe vysporiadané?
Tá voľba nie je o tom, že by som nechcela manželstvo, ale skôr o tom, že chcem niečo iné. Ten rozmer, že idem za niečím a nie, že niečo odmietam, robí voľbu jednoduchšou. Je to zameranie jedným smerom. To neznamená, že ten druhý smer by nemal hodnotu. Keďže mám radosť z toho, čo robím, tá druhá cesta sa prirodzene odsunula nabok.
Prečo ste sa napokon rozhodli pre rehoľu Misijných sestier služobníc Ducha Svätého?
Keď som si ujasnila, že mojou cestou bude rehoľné spoločenstvo, bolo potrebné nájsť, ktoré. Tým, že som mala vzťah k misijnej službe, som nevidela zas až tak veľa možností. Vyštudovala som zdravotnícku školu a praxovali sme aj v nemocnici v Nitre. Tam som prvýkrát stretla jednu z našich sestier. Ona ma pozvala na návštevu do kláštora a mne sa veľmi zapáčila tá atmosféra.
Ako by ste opísali charizmu vašej kongregácie?
Naša spiritualita je trojičná. To vlastne znamená život v spoločenstve, ktoré je rôznorodé. Už tým, že tvoríme medzinárodné spoločenstvo, vydávame svedectvo. Tým, že žijeme spolu v jednom dome ako ľudia z rôznych kultúr a kontinentov, ukazujeme, že je to možné. Bohatstvo medzinárodnosti je súčasťou našej spirituality. Z toho vyplýva aj poslanie pozývať všetkých ľudí, aby sa stali súčasťou Najsvätejšej Trojice a vytvorili vzťah spoločenstva.
Venujete sa ako rehoľa konkrétnej činnosti napríklad v zdravotníctve alebo školstve?
My pracujeme vo všetkých odboroch. Môže k nám vstúpiť sestra s akýmkoľvek vzdelaním či profesionálnym zameraním. Máme sestry, ktoré sú ekonómky, zdravotné sestry, kuchárky, učiteľky, krajčírky, sestry pracujúce v sociálnej oblasti, napríklad s bezdomovcami, ale aj takú, ktorá pracuje v médiách a produkuje dokumentárne filmy. Na mieste, kde sú, sa snažia žiť túto charizmu spoločenstva a evanjelizovať svojím životom.
Africkú Ghanu ste si ako pôsobisko vybrali vy sama?
Pred večnými sľubmi si každá sestra píše žiadosť a premýšľa, kde vidí svoju budúcnosť. Na výber je približne päťdesiat krajín, v ktorých naša kongregácia pôsobí. Ja som si zvolila ako prvú Ghanu, pretože som chcela ísť do Afriky, a to mi v Ríme na našom generaláte aj schválili.
Premýšľala som aj o južnej Amerike, chcela som pracovať v zdravotníctve, ale tam bola ako podmienka absolvovanie ďalších štúdií. Napokon som sa teda stotožnila s predstavou života v Afrike, hoci som sa paradoxne ďalšiemu štúdiu aj tak nevyhla.
V reholi ste už vyše dvadsať rokov. Zmenilo sa dnes niečo v porovnaní s časom, keď ste do rehole vstupovali?
Určite áno. My sme do rehole vstupovali v období po revolúcii.
Kedysi sa v rehoľnom živote pozornosť sústreďovala viac na štruktúry. Dnes hovoríme viac o obsahu. Aj pápež František často pripomína, aby sme pozornosť kládli skôr na to, prečo robíme to, čo robíme. Aby sme nezostali len pri tradíciách a vonkajškovosti. Ide o to skôr byť, ako robiť.
Z toho bytia totiž to robenie automaticky vychádza.
Kým o Slovensku sa hovorí, že prežívame krízu povolaní, Afrika zažíva boom. Čo by sme sa od Afričanov mohli naučiť
Mne veľmi imponovalo, že Sväté písmo v živote kresťana v Ghane má oveľa väčšie miesto ako u nás. My sme veľmi zameraní na sviatosti, čo je bezpochyby naším bohatstvom, ale nemali by sme popritom zanedbávať ani ďalšie veci. Potrebujeme takpovediac vytiahnuť Boha z kostola. To v Ghane funguje. U nás sa mi zdá, že sa viera stotožňuje s chodením do kostola. To je podľa môjho názoru chudobné vnímanie. Veľmi vnímam, že potrebujeme Ježiša vytiahnuť z kostola a vpustiť ho do každej oblasti nášho života.
V Ghane sa mi páčilo, že v cirkvi majú laici oveľa viac miesta ako na Slovensku. Keď nebola svätá omša pre nedostatok kňazov, tak sme mali pobožnosť slova spojenú s rozdávaním svätého prijímania. To všetko pripravili laici. Tiež farské rady boli veľmi aktívne v živote farnosti.
Aj pápež František často hovorí práve o vychádzaní na periférie a upozorňuje na úlohu laikov a žien v cirkvi. Je vám blízky jeho pohľad?
Veľmi ma oslovuje, keď hovorí o cirkvi ako o poľnej nemocnici. Ak naša viera neobstojí na perifériách života, tak to zabaľme. Keď si nie sme istí, či vieme ísť s vierou aj do vyhrotených situácií, tak vieru vlastne nemáme. Možno sa mi to ľahšie hovorí preto, že vychádzam z neveriaceho prostredia. Stretla som sa tam s rôznymi ľuďmi a zažila aj tam veľa dobra. To je pre mňa Božie kráľovstvo, ktoré je už medzi nami. A jeho hodnoty nie sú ctené a žité len v kostole alebo len medzi veriacimi ľuďmi.
Máme ako veriaci problém s oslovovaním ľudí bez viery?
Keď kazateľ rozpráva napríklad o pokore niekde spoza ambóny za vône kadidla, ľudí to nemusí osloviť. Pokora je stále hodnota, ale keď ju nepredstavíme takým spôsobom, že je možné žiť ju v každodennom živote, tak načo nám to je? Aj našu vieru potrebujeme žiť v dennej realite.
Je to problém autenticity?
Ja by som povedala, aby sme začali počúvať aj tých, ktorí cirkev kritizujú a uvažovali, či nás to môže niečo naučiť. Niekedy nariekame, ako sú všetci proti cirkvi, ale započúvajme sa trocha aj do toho, čo hovoria. Určite medzi nami existujú hodnotové rozpory a zásady, z ktorých nemôžeme zľaviť. Pri mnohých témach je však možné vypočuť si aj názor druhej strany a niečo si z neho vziať – namiesto toho, aby sme hneď išli do defenzívy. Ja sama si musím ujasniť, čo to znamená svoju vieru žiť. Ako to ovplyvňuje moju prácu? Čo robím ako veriaca inak, keď som v obchode alebo cestujem v mestskej doprave?
Pápež v poslednej dobe udelil ženám viaceré funkcie v cirkevných štruktúrach a zasadzuje sa za ich väčšie angažovanie. Máte pocit, že ženy majú v cirkvi čo robiť?
Už to, že si kladieme otázku, či žena má v cirkvi čo robiť, je pre mňa absurdné. Je to však realita, že sa to pýtame. Sme stvorení ako muž a žena, takže obaja máme svoje miesto v cirkvi. V kostoloch väčšinou nájdete ženy. Žena má svoje bohatstvo, ktoré do cirkvi potrebujeme priniesť. Nehovorím, že by žena mala zaberať miesto, ktoré má muž v cirkvi. Žena sa nepotrebuje pripodobňovať mužom, aby sa cítila rovnocenná, ale skôr žiť svoju ženskosť. Dávanie života, vo fyzickom či duchovnom materstve, je typicky ženská charizma.
Všetci sme Božie deti, Boh ku každému z nás hovorí a my máme v sebe odpovede, ktoré hľadáme.
Počúvanie je veľmi dôležité. Počúvanie sa veľmi podobá na kontemplatívnu modlitbu, je pre mňa bohatstvom a stretnutím s niečím posvätným. Pri dialógu, pri rozhovore je Boh naozaj prítomný. Je to vstupovanie na posvätnú pôdu.
Je dôležité načúvať Bohu a vzájomne sa počúvať, porozumieť.
Človek si potrebuje raz za čas ujasniť odkiaľ a kam kráča. Ak nežijeme reflexívnym spôsobom života, tak sa len bezhlavo náhlime. Je dobré zastaviť a zamyslieť sa.
Boh sám vedie každého človeka jeho cestou. S ním nie je čo stratiť, ba naopak môžeme len získať.
