Evanjelium minulej nedele, o ktorom sme tu spolu v skutočnosti neuvažovali, nám predstavilo povolanie a poslanie Jána Krstiteľa (Lk 3,1-6). Božie slovo k nemu «prišlo» na púšti (Lk 3,2) a ľuďom prinášal Slovo, prítomné v Ježišovi Nazaretskom. Jeho činnosť je v podstate zahrnutá medzi dve veľmi podobné slovesá: kerússo – ohlasovať (v.3) a euanghelízo – evanjelizovať (v.18).
V liturgickej tradícii má tretia adventná nedeľa radostný charakter (nedeľa Gaudete), ktorý sa odráža v obidvoch čítaniach a v žalme. K tejto radosti sa pripája aj evanjelium (Lk 3,10-18), ktoré možno rozdeliť na dve časti: v prvej (vv. 10-14), je prezentovaná otázka, ktorú si kladú zástupy, a v druhej časti (vv. 15-18), Ján ohlasuje príchod Mesiáša.
Prvá časť, nazývaná aj Jánovo pastoračné/katechetické kázanie, je dialógom medzi Krstiteľom a zástupom. Dav, mýtnici a vojaci, sa ho (počúvajúc jeho pozvanie na obrátenie) pýtajú, čo konkrétne majú robiť. Zástupy chápu, že slová, ktoré počujú, ich nemôžu nechať ľahostajnými a hľadajú východisko z ich hriešneho stavu. Tá istá otázka rezonuje aj na začiatku apoštolského kázania: na Petrovo svedectvo (Sk 2,37) ľud odpovedal: Čo máme robiť, bratia? Je to aj jedna zo základných otázok každého človeka, ktorý pozná Boha a hľadá spásu, napr.: otázka bohatého mladíka Ježišovi: Učiteľ dobrý, čo mám robiť, aby som bol dedičom večného života? (Lk 18:18).
Ján dáva odpoveď každému (aj nám), pričom zdôrazňuje zmysel zmeny života, ktorá spočíva vo voľbe obrátenia: musíme byť jednotní v dávaní; poctiví v práci; rešpektovať všetkých ľudí bez toho, aby sme niečo požadovali; nesmieme využívať nespravodlivosť vo svoj prospech; utláčaní sa nesmú stať utláčateľmi svojich bratov a sestier. Štýl obrátenia je v podstate potreba lásky k blížnemu, ktorá vyjadruje najpravdivejšiu podstatu Zákona. Pre evanjelistu Lukáša, obrátenie nie je individuálnou skutočnosťou, ktorá sa týka iba jednotlivca v jeho vzťahu s Bohom, ale dosahuje sa predovšetkým vo vzťahu k iným. Ján tu ukazuje cestu k «autenticky ľudskej existencii […] žitej v spoločnosti».
Krstiteľ nevyžaduje žiadnu extra náboženskú horlivosť (časté návštevy chrámu, slávnostné liturgie, deviatniky alebo iné zbožné cvičenia), ani prinášanie obetí či dodržiavanie pôstov. V skutočnosti, aj keď sú tieto akty dôležité a užitočné, sú to len nástroje na dosiahnutie toho, čo je podstatné.
Ján žiada dav, aby konal veľmi ľudské činy. Nenavrhuje žiaden ideál chudoby, ale naplnenie prikázania lásky k blížnemu, aby nikto v Izraeli nemal núdzu (Dt 15,4). Skutočné obrátenie sa prejavuje tým, že prvé miesto je dané človeku, najmä chudobným, ešte pred miestom daným Bohu.
Krstiteľ žiada colníkov, ktorí boli vo verejnej mienke hriešni, aby svoje povolanie žili v spravodlivosti; vojakov, ktorí boli pohanmi žiada, aby sa zriekli násilia a neboli chamtiví.
Ján nežiada zmeniť povolanie, ale konkrétnu zmenu – ako žiť toto povolanie v každodennom živote; zmenu, ktorá hlboko mení medziľudské vzťahy. Záväzok obrátenia spočíva v úprimnom živote, otvorení srdca druhým a rešpektovaní dôstojnosti každého človeka.
V druhej časti dnešného úryvku, Lukáš vyzdvihuje dve postavy (Jána a Mesiáša), ktorých «súperenie» je v evanjeliách zaznamenané niekoľkokrát (Mt 9,14; Mk 2,18; Lk 5,33; 11,1).
Ľudia čakali a pýtali sa vo svojich srdciach či Ján nie je Kristus. Postoj čakania naznačuje akési duchovné napätie pred dôležitou udalosťou a núti človeka premýšľať (Jn 1,19-23). Pre Lukáša je príznačný výraz «pýtať sa (sám seba)/zachovať v srdci» (Lk 2,19.51b), lebo srdce je miesto vôle a myslenia a rodia sa v ňom všetky rozhodnutia. Evanjelista pravdepodobne nabáda čitateľov, aby zaujali správny postoj, ktorý zahŕňa vnútornú premenu týkajúcu sa spásy: hľadanie, ktoré povedie k poznaniu Mesiáša a k príprave srdca na stretnutie s ním.
V Ježišovom čase bolo rozšírené čakanie na mesiáša, veľkého osloboditeľa (Lk 17,20-21). Jánova odpoveď pozostáva zo štyroch definícií: Mesiáš je mocnejší ako on: prídavné meno ischyroteros je sémanticky v úzkom vzťahu s posvätným a evokuje mnohé biblické pasáže: «Lebo Pán, váš Boh, je Boh nad všetkými bohmi a Pán nad všetkými pánmi, Boh veľký, mocný a hrozný» (Dt 10,17); «Preto hovorí Pán, Jahve zástupov, Mocný Izraela» (Iz 1,24); «Lebo mocný je Pán Boh» (Zjv 18:8). Uznanie Boha ako najsilnejšieho, najmä v našej dobe, je znakom požehnanej slabosti, ktorá kontrastuje s bežným myslením (2 Kor 12,10). Nadradenosť Mesiáša nad Krstiteľom sa ukazuje v Jánovom uznaní, že je ešte menej ako otrok, ktorý rozväzuje šnúrky na sandáloch svojho pána.
Jánov krst je očakávaním definitívneho krstu, ktorý vykoná Ježiš, Mesiáš, ktorý bude krstiť Duchom Svätým a ohňom. Tento krst prijme spoločenstvo učeníkov v deň Turíc (Sk 2,1-11), kedy bude do ich sŕdc vpísaný nový Zákon (Jer 31,31-33) a ich srdcia bude obývať nový Duch (Ez 11,19; 36,26). Tieto dva krsty znamenajú vyzlečenie starého človeka poznačeného logikou hriechu a znovuzrodenie nového človeka. Symbol ohňa vyjadruje premieňajúcu silu milosti a Božiu prítomnosť (Ex 19,18; 24,17). Boh sa zjavuje Mojžišovi na vrchu Horeb v podobe ohňa, ktorý nehorí (Ex 3,2); a vedie svoj ľud na púšť v podobe ohnivého stĺpa, ktorý ho osvetľuje a chráni pred nepriateľmi (Ex 13,21b); a vždy ako ohnivý oblak zostáva nad svojím domom na púšti (Nm 9,16); jeho slovo vychádza z ohňa (Dt 4,33,36; 5,24; Jer 20,9; 23,29).
Pre Jána bol Mesiáš ten, ktorý vykoná bezprostredný rozsudok, prísny sudca, pripravený začať žatvu: definitívne oddeleniu dobra od zla, definitívne očistenie toho, čo do Božieho kráľovstva nepatrí. On sám (Ján Krstiteľ) sa neskôr dostane do krízy, pretože Ježiš predstaví Boha, ktorý je jednoducho láskou a ponúka túto lásku každému; Boha, ktorý neustále ponúka každému, bez ohľadu na jeho správanie, svoju lásku a milosrdenstvo (Lk 7,1-10, 17,11-19).
Odovzdanie Jánovej štafety Ježišovi, vďaka slovesu «hlásať evanjelium/dobrú zvesť» (euanghelízo), nám pomáha pochopiť, že hlavnou úlohou Krstiteľa nebolo ohlasovať mesiášskeho sudcu, ale spasiteľa.
Tak ako dav v evanjeliu, aj my sa dnes pýtame, čo teda máme robiť? Ján odpovedal slovesom „dať“. Sloveso milovať sa v celom evanjeliu prekladá ako sloveso dávať: niet väčšej lásky ako dať svoj život … každý kto by dal čo i len pohár studenej vody … väčšia radosť je z dávania ako z prijímania … Je to zákon života: aby sa človek cítil dobre, musí dávať!
Ježiš od nás nežiada robiť zázraky, ale pozýva nás žiť naše životy inak… Nežiada od nás, aby sme robili neobyčajné veci, ale aby sme robili obyčajné veci neobyčajným spôsobom. Sme pozvaní robiť jednoduché, ale hlboko ľudské gestá, lebo pravé šťastie sa môže dosiahnuť iba spoločne, zdieľaním toho čo sme a čo máme.
A pamätajme, že každý z nás zanechá na tomto svete stopu … Všetci máme zodpovednosť zanechať dobrú a plodnú stopu tam, kde žijeme. Môžeme, ba musíme prispieť k tomu, aby sa svet okolo nás stal lepším a radostnejším, aby sa v nás a skrze nás zviditeľnilo dobro, pokoj a láska …
Sr. Katarína Pavelová SSpS
