Príbeh, ktorý sa začína na Kvetnú nedeľu, je v podstate našou ľudskou drámou. Nepripomíname si len historickú udalosť, ktorá sa stala pred viac ako dvoma tisíckami rokov, ale oslavujeme a zároveň sa zúčastňujeme na živote, smrti a zmŕtvychvstaní Ježiša Krista.
V prvom čítaní (Iz 50,4-7) sa prorok v „piesni trpiaceho sluhu“ prihovára babylonským vyhnancom. Hovorí o tom, kto bude trpieť pre dobro ľudu. Nie je dôležité, či v Izaiášovej mysli bol „trpiaci sluha“ jednotlivec, alebo celý izraelský ľud, ktorý zažíval prenasledovanie počas vyhnanstva. Kresťanská tradícia vidí v tejto pasáži predobraz Ježiša, pretože Izaiášove verše sa zhodujú s Ježišovým utrpením.
V úryvku z Listu Filipanom (Flp 2,6-11) svätý Pavol používa rané kresťanské vyznanie viery o tom, kým Ježiš je. Inšpiruje svojich čitateľov, aby mali zmýšľanie Ježiša Krista: toho, ktorý bol ochotný vzdať sa svojej rovnosti s Bohom. Ponížil sa, prijal našu ľudskosť a podstúpil dokonca aj tú najpotupnejšiu smrť, na kríži. Pretože bol verný v plnení vôle svojho Otca – Abba, bol oslávený a dostal meno nad každé meno: Ježiš je Pán.
Prvé evanjelium (Mt 21,1-11), ktoré budeme počúvať túto nedeľu, opisuje Ježišov triumfálny vstup do Jeruzalema. Matúš, ako vždy, dbá na to, aby ukázal naplnenie hebrejských Písem v Ježišovom živote. Ježiš sa pripravuje na vstup do mesta, ktoré si Boh vybral a kde dáva najavo svoju božskú prítomnosť. Keď Ježiš vchádza, zástupy volajú a chvália ho ako Dávidovho potomka, ktorý prichádza v mene Pána. Ľudia sú nadšení z jeho príchodu do mesta na sviatok Pesach, a tak odrezávajú konáre zo stromov, mávajú nimi a rozkladajú plášte na cestu (tak ako dnes rozprestierame červený koberec pre hviezdy). Volajú: „Hosanna! Hosanna!“ a vítajú Ježiša v meste, kde zažije svoju hodinu slávy vo svojej smrti a zmŕtvychvstaní.
Druhá časť evanjelia (Mt 26,14 – 27,66) opisuje udalosti tohto veľkého – Svätého týždňa: od Judáša, ktorý uzavrel dohodu s náboženskými vodcami o vydaní Ježiša, cez Poslednú večeru, jeho agóniu v záhrade, fingovaný súdny proces, až po jeho umučenie: odsúdenie, bičovanie, korunovanie tŕním, ukrižovanie, smrť a pochovanie.
Kľúčovou frázou v evanjeliu sú slová rímskych vojakov po Ježišovej smrti: „Naozaj, tento bol Syn Boží!“ (Mt 27,54). A toto by malo byť aj naším vyznaním viery – nielen tento týždeň, ale vždy.
Nechajme sa premeniť utrpením, smrťou a zmŕtvychvstaním Pána Ježiša, aby ostatní videli, že veríme, že Ježiš je skutočne Syn Boží, náš Spasiteľ. Dokazujme to tým, že budeme žiť ako Božie dcéry a synovia, ako sestry a bratia Ježiša Krista. Žime život, ktorý dosvedčuje naše prijatie spásy a vykúpenia, za ktoré Ježiš prelial svoju krv.
Nájdime si počas tohto týždňa čas opakovane si prečítať tento príbeh o umučení. A skúsme sa opýtať sami seba:
Kde som v dráme, ktorá sa začína na Kvetnú nedeľu, odvíja sa počas Svätého týždňa a vrcholí na Veľkú noc?
Kde som, keď Ježiš prichádza na oslovi? Som medzi zástupmi, ktoré kričia jeho meno? Som v niečom ako Judáš? Kedy som zradil/a iných alebo Ježiša?
Kedy som, ako Peter, zaprel/a, že poznám Ježiša?
Som ako Pilát, keď súdim a odsudzujem iných?
V čom som ako Šimon alebo Veronika, ktorí pomáhajú Ježišovi v jeho núdzi?
Sr. Katarína Pavelová SSpS
