Misijná nedeľa očami dobrovoľníčky

„Misijné poslanie sa nás osobne dotýka: ja som vždy misiou, ty si vždy misiou; každý pokrstený a pokrstená je misiou.

Kto miluje, je vždy v pohybe; je hnaný von zo seba, je priťahovaný a priťahuje druhých, daruje sa druhému a buduje vzťahy plodiace život“ (Posolstvo Svätého Otca Františka na Svetový deň misií 2019).

 Ako sa píše v posolstve pápeža Františka, byť misiou je najvnútornejším bytím nás kresťanov. Nestagnujeme, ale kráčame, aby sme tým pohybom smerom k bratom a sestrám okolo seba naplnili svoje poslanie. Ten pohyb nie je robotický, ale vždy individuálne jedinečný, ako jedinečná som ja, ty, aká fascinujúco rôznorodá je Cirkev v mnohotvárnosti sŕdc, čo ju tvoria. Ten pohyb je radostný a dynamický, nesie v sebe život.

Plný života a zápalu bol aj sobotný čas prípravy na slávenie Misijnej nedele 2019 v Ivanke pri Nitre. Už od rána sa všetko v Kláštore Ducha Svätého hýbalo v radostnom očakávaní všetkými smermi: zariadenie menilo svoje miesto, aby bolo užitočnejšie ako zvyčajne; miesta trávnaté sa zaplnili pódiom, stanmi aj stánkami. Metiel nebolo dosť pre všetky ruky, čo chceli byť k dispozícii. A tak si na svoje prišla i (striekacia) hadica. Parkovisko na dvore ukázalo aj inú svoju tvár – šikovné ruky sestier a dobrovoľníkov ho zmenili na zátišie stolov s lavičkami, ktoré sa už nevedeli dočkať hladných návštevníkov.

Sestry a dobrovoľníci vo vnútri kláštora tiež nezaostávali: zemiaky a cibuľa zbavené ošatenia, aby gulášu nič nechýbalo; príprava obrusov na stoly; farebné plagáty s názvami stánkov; smerovky ukazujúce cestu tam, kde návštevníkov budú vždy čakať radostné tváre; perníčky a výrobky pripravené láskavými seniormi z Domova sv. Jozefa. Nožnice, fixky, pastelky, perá, lepiace pásky… raz potrebné tu, raz zas tam, aby všetci vedeli, kde sa nachádzajú a kam ešte môžu zájsť. A po celom kláštore rozvešané úryvky z Božieho slova, lebo Pán nemlčí, ale oslovuje… aj úsmevom, objatím, dlaňami, smiechom, pokojom. Stoličky sem, stoličky inam, nádherné výrobky spod šikovných rúk ľudí z celého Slovenska, aby Rwanda bola aj našou Rwandou, aby sme cítili jej blízkosť, keď dáme niečo svoje, dáme niečo pre tých, ktorí žijú ďaleko, ale v tom darovaní (sa) sme ich zrazu cítili ako bratov, ako sestry, čo sú s nami v spoločenstve, veď nám nie je ľahostajný ani ich svet, ani ich život, ani ich srdcia… lebo sme povolaní byť im bratmi a sestrami. Ako blízko si môžeme byť aj s Rwanďanmi! Lebo srdce plné Krista nelimituje priestor.

To sme mali možnosť celkom konkrétne zakúsiť v sobotu večer pred Eucharistickým Pánom, keď počas slávenia vigílie sme v Ňom uvažovali nad misiou, svojom osobnou z milosti i misiou Cirkvi ako celku, keď sme cítili hĺbku Kristovej misie v okamihoch, ktorým slová nestačia. Tak blízki sme si napriek vzdialenosti!

A svitlo nedeľné ráno. Počas neho posledné prípravy a srdcia vzrušené po celom kláštore, lebo v nich už rezonuje predzvesť krásy spoločenstva. Toľkokrát sme ju smeli zažívať, toľkokrát azda z milosti ešte budeme, a predsa je vždy nová, unikátna, nepredvídateľne tajomná… vždy však nádherná. A hlboko sa dotýkajúca.

Slávnostné zhromaždenie pri nohách Krista, slávenie jeho obety, chvála jeho Mena, jeho sláva nad nami prítomnými aj nad tými, čo sme priniesli do kvapky vody k Obete vo svojich srdciach. Celá Rwanda bola s nami v tej chvíli na svätom mieste. A koľko radosti a chvály znelo z našich sŕdc. Boh je veľký! A my všetci – tu v Ivanke pri Nitre, na celom Slovensku, v našej Európe, v celom svete – sme jeho ľud!

Radosť, ktorú nezvládnu objať múry, sa musela rozbehnúť do sveta, najprv však do záhrady kláštora, kde toho bolo pripraveného mnoho… hudby, smiechu, aktivít, občerstvenia, stretnutí, rozhovorov. Kde sa spoločenstvo upevnilo, kde sa misia zhmotnila, kde sme si boli darom vychádzajúc zo seba, ale aj prijímajúc dary tých, čo vychádzali k nám. Tak prosto, jednoducho, prirodzene, čisto… v tej ľahkosti vanul Pánov Duch, bol prítomný nebadane a predsa hmatateľne v každom úsmeve, pohľade, kroku, objatí. Ani tu slová nestačili a ani dnes nestačia.

Radosť má výsadu ostať prítomnou aj na kolenách. Pri Mame. Aj my sme ju tam zažili, keď sme Pánovi otvorili svoje srdcia v modlitbe posvätného ruženca s prosbami za „našu“ Rwandu. Lebo prosby pokorných vystúpia vysoko a ich viera umožní Božej moci konať… aj v živote bratov a sestier v Rwande. To spoločenstvo s nimi je v modlitbe stále pevnejšie. Aj sestra Veronika Theresia Racková, SSpS, to poznala, jej postoj srdca votkaný do slov, ktoré zaznievali počas modlitby, bol jednoznačný… „milujem ich“. To je misia! Milovať ich… všetkých, ako ich vôľa Otca posiela do môjho srdca. Nič iné, nič menšie, mi, Pane, nezveruješ… iba milovať. Lebo Ty miluješ mňa a ja smiem milovať, ako som milovaná… nádhera a hĺbka misie. M ako misia, M ako milovať.

Odišli domov, do svojich rodín, rozišli sa po Ivanke, vrátili sa do iných miest Slovenska… rozložilo sa pódium, stoly sa vrátili na svoje miesto... kláštorná záhrada zatíchla. Unavení, hlboko vďační rekapitulujeme prvotné dojmy. Tie ďalšie – ak bude treba – sa sformulujú do slov neskôr. Dary, čo obsiahlo srdce, slová nevyjadria. A dobre je tak. Zakorenenie skúsenosti zo spoločenstva Cirkvi nemusí byť vyjadrené, celkom postačí žité… lebo misia nepotrebuje nevyhnutne slová. Ona si vystačí s láskou. Ona je Láska.

 Katka

 

                                                                                       

feedback
Prihlásenie
Prihlásenie