Posmrtné spomienky na sr. Svoradu, Máriu Martinčovú

Sestra Svorada pochádzala z Valaskej Belej z hlboko veriacej rodiny. Jej otec - Ján Martinča bol sklenárom a mal tiež malé hospodárstvo.

Narodená:                       08. 12. 1925              Valaská Belá                           

Vstup:                              05. 04. 1946             Spišský Štiavnik                      

Prvé sväté sľuby:           06. 01. 1949             Ivanka pri Nitre            

Doživotné  sv. sľuby:     08. 06. 1956             Kežmarok  

Zomrela:                         23. 10. 2018             Ivanka pri Nitre

Sestra Svorada pochádzala z Valaskej Belej z hlboko veriacej rodiny. Jej otec - Ján Martinča bol sklenárom a mal tiež malé hospodárstvo. So svojou prvou manželkou mal troch synov. Keď mu prvá manželka zomrela, oženil sa druhý raz s Františkou Lapšovou, ktorá mala vlastnú dcéru a spolu mali ešte päť detí. Sr. Svorada spomínala, že hoci v rodine vyrastali deti z dvoch manželstiev, panovali medzi nimi dobré vzájomné vzťahy.  Otec bol veľmi nábožný. Sr. Svorada si pamätala, aký bol jej otecko zbožný a s akou odovzdanosťou prijímal Božiu vôľu. V mladosti zomrela jej milovaná matka. „Túto stratu som veľmi ťažko znášala a veľa krát som v skrytosti plakávala“ – spomínala si sr. Svorada.

Od svojich trinástich rokov premýšľala mladá Mária o zasvätenom živote. Po ukončení základnej a meštianskej školy – ako 21 ročná vstúpila v roku 1946 k Misijným sestrám do Spišského Štiavnika. V tom čase už boli v Misijnej kongregácii aj jej dve staršie sestry: Rozália (sr. Ružena) a Gizela (sr. Jania), čo malo zaiste vplyv aj na rozhodnutie sr. Svorady.    

Naša Kongregácia bola teda požehnaná rehoľno-misionárskymi povolaniami troch rodných sestier z rodiny Martinčovej.

Sestra Svorada si spomína na šťastné roky noviciátu 1947 – 1949: „Ako mladé novicky sme pomáhali pri stavbe nového „kláštora“ v Ivanke ako sme len mohli. Pracovali sme s veľkým  nadšením a zažívali sme pritom veľa humorných a radostných situácií“.

V roku 1949 zložila sr. Svorada svoje prvé rehoľné sľuby chudoby, čistoty a poslušnosti v Ivanke pri Nitre. Jej prvým misijným určením  bola výpomoc v kuchyni  bratov Verbistov v Spišskom Štiavniku.

Po roku odchádza do Kežmarskej nemocnice, kde popri práci absolvovala zdravotnícku školu a stáva sa ošetrovateľkou pri lôžku pacienta. V tejto misii, cez pacientov a ľudí, ktorým s takou láskou slúžila, sa rozvíja aj jej oddaný a verný vzťah k Bohu. Zdravotníctvo a ošetrovanie sa stali záležitosťou jej srdca. V Kežmarskej nemocnici pracovala deväť rokov.   

Potom od roku 1959  do roku 1991 - čiže 32 rokov - slúžila starým a chorým v Čechách v Domove dôchodcov na Vidime pri Mělníku. Tu utrpela úraz zlomeniny oboch členkov na nohách.  

Po zotavení  sa vo februári 1994 presťahovala do provinciálneho domu v Ivanke pri Nitre, kde naďalej s nevšednou láskou a obetavosťou pomáhala pri ošetrovaní a starostlivosti o staršie a choré sestry. Keď sa jej mladé sestry pýtali, kde berie toľko trpezlivosti, s úsmevom odpovedala: „Starám sa o ne, akoby som sa starala o vlastnú mamu“.

Sestra Svorada bola sestrou jemnej a citlivej povahy. Viedla tichý, obetavý a striedmy život naplnený modlitbou a prácou. Námahy a ťažkosti všedných dní s pokorou obetovala Bohu za šírenie misijného diela vo svete.  Ako misijná sestra nemohla vycestovať do iných krajín a hlásať tam Evanjelium, ako bola od detstva jej túžba. Svojim životom, modlitbami, prácou a obetovaným utrpením však písala nádherné svedectvo o vernosti a čistej láske k Bohu. 

S postupujúcim vekom pribúdali sr. Svorade aj zdravotné problémy. Do posledných síl bola jej láska vynaliezavá v tom, ako byť užitočnou a pomáhať iným. A keď už bola sama odkázaná na pomoc, každú službu  odplácala modlitbou a slovami úprimnej vďaky. Často hovorievala: „Som v škole Panny Márie. Ak chcete, môžete tam chodiť aj Vy. Ona nás naučí, ako máme správne žiť“.

So svojou čistou a jemnou dušou si prešla sr. Svorada aj „temnou stránkou života“ – bolesťami, samotou a strádaním. Nikdy sme ju nepočuli sťažovať sa na niečo, dožadovať sa pomoci alebo o niekom zle zmýšľať.  Bola úplne odovzdaná do Božej vôle, milovala ho a prijímala všetko, čo jej Boh posielal. Svojmu životu tak dala pečať nadprirodzeného zmyslu – spolupracovala na spáse duší.

Jednými z jej posledných slov boli: „Ďakujem“ a „Ľúbim vás“. 

Ráno 23. októbra 2018 odovzdala svoju šľachetnú dušu do rúk svojho Stvoriteľa a Pána.

Sestra Svorada, ďakujeme Vám za svedectvo Vášho rehoľno – misionárskeho života a prosíme, prihovárajte sa za nás u Pána.

 Sestra Svorada, odpočívajte v pokoji.

  R.I. P.


 

feedback
Prihlásenie
Prihlásenie