Požehnané Turice! Príď, Duchu Svätý!

                                                        Plnosť darov Ducha Svätého v každodennom živote Vám vyprosujú Misijné sestry  

Srdečné pozdravy z Bolívie

V apríli sme mali my, Slováci tu v Bolívii, privilégium stretnúť sa a prežiť pár dní s verbistom Jankom Štefancom a laikom Filipom Šimorom. Rada by som sa podelila s dobrodružstvomi, ktoré ma častokrát sprevádzajú.       

Milá rodinka, spolusestry, priatelia a známi,

posielam vám srdečné pozdravy z milovanej Bolívie. Prešlo už dosť veľa času od môjho posledného listu. Ja to už vlastne ani nesledujem. Dni letia kozmickou rýchlosťou, a tak nie je ani veľa voľných chvíľ na písanie. Ale nakopla ma otázka kamarátky – kedy nám zas napíšeš nejaké správy o sebe? Dnes sa  teda trošku s vami podelím.

Pokračujem na misii v Titagallo, kde máme internát. Myslím, že po roku a pol som sa už zabývala a zoznámila s mnohými kultúrnymi prekvapeniami a už vôbec dramaticky neprežívam, že sme týždne bez vody, že stále musíme hľadať kreatívne spôsoby, aby sme vystačili s tým málom, čo je a už keď nie je, mať pevnú vieru, že Boh sa postará. A to sa mi naozaj osvedčilo nie jedenkrát. Tak si hovorím, Pane, spravili sme všetko, čo bolo v našich silách a teraz konaj Ty! A vždy sa postará, a to ma naučilo dôverovať tak „naozaj“ Bohu. Lebo, ak mám byť úprimná, moja dôvera doteraz bola o tom, že vždy som si to poistila svojimi silami. No v Titagallo je to o skutočnej dôvere.

Nedávno sme slávili sviatky Veľkej Noci, kedy celá Cirkev prežíva tieto tajomstvá sprevádzané krásnou a bohatou liturgiou. Moja Veľká Noc tohto roku bola dosť odlišná od našich zvykov a od slávenia, na ktoré som zvyknutá od malička. Strávila som ju bez obradov, bez liturgie, bez prítomnosti kňaza... v takej realite, ako ju žijú títo ľudia. A je to taká sila pre mňa uvedomiť si a prijať, že ako zasvatená osoba nemám možnosť byť v najväčšie sviatky na sv. omši, a zároveň byť s ľuďmi v ich smäde po prítomnosti kňaza a tiež neodlišovaní týchto sviatkov od bežného pracovného dňa. Ale Ježiš vstal zmŕtvych aj tu, v Titagallo a aj v našich srdciach.

V apríli sme mali my, Slováci tu v Bolívii, privilégium stretnúť sa a prežiť pár dní s verbistom Jankom Štefancom a laikom Filipom Šimorom. Veľkonočné sviatky strávili s Ondrejom Peštom v Čikitánii a potom zavítali aj k nám do Titagallo. Rada by som sa podelila s dobrodružstvomi, ktoré ma častokrát sprevádzajú.

Ostala som v komunite takmer 3 týždne sama, keďže spolusestra musela ísť na stretnutie koordinátorov do Brazílie a nová spolusestra v tom čase ešte nedošla. Takže zostať so 63 deťmi, s kuchárkou a jednou vychovaváteľkou nebola až taká sranda. V jednom týždni sa mi spojili dve návštevy – jedna zo Slovenska a druhá zo Španielska. Tak som sa snažila všetko zorganizovať a naplánovať tak, aby som aj Slovákov stihla prevziať v Cochabambe, aj sa v ten istý deň vrátiť, aby som bola s deckami a na ďalší deň privítala Španielov z jedného projektu, ktorým nás podporujú. V stredu skoro ráno som vyrazila do Cochabamby, je to 3 hod. cesty, aby som prevzala Slovákov, a vrátila sa za ďalšie 3 hod. Pred vyštartovaním som si tentokrát otvorila kapotu, aby som skontrolovala, či je dostatok vody a čo nevidím? Brzdová kvapalina bola takmer na nule. Celkom som zostala znepokojená, ale doliala som, ktorú som mala so sebou v aute (stále jazdím so všetkými kvapalinami, tu človek nikdy nevie) a cestou som sem tam zastavila a prekontrolovala, či to je ok. V Cochabambe som rovno fičala do servisu a povedala mechanikovi, čo ma dnes ráno prekvapilo. Tak keď to videl, skonštatoval, že je potrebné vymeniť brzdový systém a to nie je za chvíľu. Ja mu hovorím, že dnes sa potrebujem vrátiť do Titagallo, lebo je tam 63 detí a zajtra je ohlásená návšteva zo Španielska. A okrem toho, musím dnes prevziať Slovákov na letisku. Tak sa na mňa pozrel a hovorí – dnes sa určite nikam nevrátiš týmto autom. Ak sa veľmi poponáhľam a nájdem potrebné súčiastky, spravím ti to do ôsmej večer. Moja otázka – a ak nenájdeš súčiastky? On – tak mi to je ľúto, budeš musieť nechať auto dlhšie, ale nemôžeš ním v takomto stave jazdiť. Tak mi neostávalo nič iné, iba povedať OK. Cestou zo servisu som volala Slovákom, že na lestisko nedôjdem, nech si vezmú taxík, a že ani do Titagallo dnes nepôjdeme. Ak sa všetko podarí, tak ďalší deň skoro ráno môžeme vyraziť. Ja som hlavne potrebovala stihnúť prijať návštevu Španielov, ktorá bola ohlásená mesiac dopredu. Kým bolo auto v servise, snažila som sa ukľudniť a prijať situáciu a aj riziko, že to nestihnem... zavolať do internátu, nech ma dnes nečakajú a nejako sa zorganizujú zvládnuť to sami. Využila som teda čas so Slovákmi v Cochabambe, išli sme si pozrieť sochu Krista, známu ako v Rio. Medzitým mi volali zo servisu, že súčiastky zohnali, takže mi to spravia do večera. Mechanik mi poslal smailika so slzami, že ani na obed nepôjde, odvolal všetkých klientov a dnes sa venuje iba môjmu autu a lieta ako šialený. Večer som išla prevziať auto, tak mi hovorí – mám 2 správy. Jednu dobrú a druhú zlú... Prosím? Chcem počuť tú dobrú, lebo neviem... či zvládnem tú zlú. Takže všetko sa mu podarilo opraviť, auto funguje, nastúp, naštartuj, skúšaj... Vystupovaním z auta som si všimla, že koleso je odlišné od tých ostatných. Čo je s tým kolesom? No... to je tá zlá správa. Išiel som do terénu vyskúšať auto a keď som sa vrátil, po chvílke koleso úplne vyfučalo. Ale nenašiel som žiaden kliniec. Musel som to vymeniť za rezervu. Musíš ísť za mechanikom, lebo môže byť, že je nefunkčný šlajfík na duši. Takže o ôsmej večer som ešte hľadala opravu kolesa... tiež to bolo na dlhšie. Ale tak donútila som ho, nech mi to urobí ešte dnes. Keďže koleso naozaj už neslúžilo, bolo potrebné kúpiť novú dušu, a to je tiež na objednávku... Takže s potvrdením, že môžem tentokrát ísť na rezerve, predsa som sa vo štvrtok ráno vybrala so Slovákmi do Titagallo, po všetkom tom šialenstve a neočakávaných situáciách. Akože tu si niečo naplánovať znamená – snívajte s nami. Keď si Janko s Filipom sadali do auta, vediac že je čerstvo po oprave bŕzd a ideme na rezervnom kolese, k tomu všetkému ja, šoférka s džípom a oni chlapi pasažieri, nebolo im všetko jedno. Myslím však, že keď sme začali stúpať do tých nádherných hôr a výšok, sa ukľudnili a začali sa kochať nádhernou prírodou. Stihli sme aj zastaviť, spraviť nejakých tých 500 fotiek na začiatok, aj návštevu zo Španielska som stihla, a po dvoch úplne neskutočných dňoch, som sa totálne unavená hodila do postele. S Jankom a Filipom sme prežili ešte jeden deň spolu v Titagallo, myslím, že veľa videli aj zažili a boli veľmi vďační, že tu mohli prísť. Urobili asi 3000 fotiek a zopár videí, tak aspoň niečo posielam.

Pre mňa bol veľmi krásny moment, keď nám Janko odslúžil v našej komunitnej kaplnke sv. omšu po slovensky. Nemali sme v našej kaplnke sv. omšu roky... a to naozaj nepreháňam. Bol to bohatý čas pre obidve strany. Ďakujem Bohu za tieto momenty, ktoré ostávajú určite hlboko v našich srdciach.

S deťmi na internáte máme tiež stále o zábavu postarané, už či ide o momenty radosti ale aj napätí. Ja mám skupinu tých najrevolúčnejších, čiže vek 16 – 18 ročných, tak niekedy som na konci so silami, ale doteraz som sa vždy nejako pozbierala.

Tak aspoň toľko odo mňa pre dnešok. Ešte od februára ma naša régia požiadala o službu regionálnej ekónomky, takže mi len pribudlo práce, ale tak zatiaľ s Božou pomocou to zvládam.

Odovzdávam naše deti, mladých a našich ľudí do vašich modlitieb a tiež prosím, spomeňte si aj na mňa. Poteším sa akýmkoľvek správam o vás.

V srdci s vami spojená

Sára


01
02
03
04
05
06
07
08
  • 01
  • 02
  • 03
  • 04
  • 05
  • 06
  • 07
  • 08
  • feedback
    Prihlásenie
    Prihlásenie