Naša cesta do brazílskej Amazónie začala prípravou a plánovaním oveľa skôr, ako sme v polovici septembra vycestovali. Po stretnutí so sr. Auréliou, ktorá tam pôsobí už 23 rokov, sme boli ešte viac presvedčené, že by bolo dobré podeliť sa s touto misiou a službou našich sestier so všetkými misijnými horliteľmi a podporovateľmi aj na Slovensku. Okrem toho skutočnosť, s čím ľudia Amazónky zápasia a že „pľúca sveta“ sú devastované, vieme z rôznych zdrojov. Vidieť to však na vlastné oči je skutočne silné a smutné! A tak plánovaná cesta sa stala 17. septembra skutočnosťou. Cez Lisabon – Brazíliu – sme sa dostali do Boa Vista a následne do Alto Alegre v ďalekej Amazonke v štáte Roraima.
Viete, že brazílska Amazónia ma 9 štátov? Štát Roraima s hlavným mestom Boa Vista je len jeden z nich. A to bola naša destinácia, pretože tam pôsobí komunita misijných sestier. Okrem sr. Aurélie Príhodovej zo Slovenska nás srdečne privítali ďalšie tri brazílske spolusestry Elvini, Ivani a Madalene. Hneď sme sa cítili ako doma aj napriek neskutočne vlhkej horúčave. Náš misionársky duch, naša spiritualita a charizma „kukali“ z každého kúta domu a priestorov okolo. Stretnutia so spolupracovníkmi sestier, zdieľaná a žitá misia boli jednoducho veľmi blízke a známe aj napriek tomu, že ani sr. Ivica a ani ja nerozprávame portugalsky. To proste bolo cítiť, že tam vanie Boží Duch.
Po prílete sme hneď vhupli do práce. Ani nebolo veľa času na nejaký oddych a časové zmeny. Prileteli sme nadránom a popoludní sme sa už ocitli na biblickom stretnutí s venezuelskými ženami a ich rodinami v samotnom mestečku Alto Alegre. Ako sme sa dozvedeli, každý deň sa sestry pravidelne týždenne stretávajú s inými skupinami v rámci mestečka. A nie je to len o biblickom zdieľaní, ale veľakrát o blízkosti sestier a pomocou s legalizovaním bývania a pobytu, hľadaním práce, finančných prostriedkov, dospelým umožniť učiť sa nový jazyk, deťom navštevovať školy,…. zvlášť v tejto komunite migrantov z Venezuely. Niektorých stretnutí sme sa zúčastnili aj my. Naše sestry majú vytvorenú sieť aj s inými organizáciami a spoločenstvami v rámci diecézy – ako Charita a centrom pre migrantov v Boa Vista, ktoré tam naplno fungujú a sú veľkou pomocou. Udivovala nás zaangažovanosť laikov a spolupráca veľmi dobre organizovaná centrálne z diecézy cez jednotlivé farnosti, filiálky a potom „maloky“, ako nazývajú domorodí obyvatelia – Indiáni svoje usadlosti. Neprítomnosť kňazov, ktorých je nedostatok, mobilizuje mnohých, a zvlášť sestry, aby sa Božie Slovo dostávalo všade a žilo aktívne a zaangažované kresťanstvo a výzvy, na ktoré treba odpovedať. A tými sú aj vysídľovanie Indiánov, vyrubovanie lesov a vzácnych stromov – „puričisanov“- takto ich nazývajú, ktoré sú základnou drevinou v Amazonke, príchod zbohatlíkov z juhu, ale aj iných kontinentov, ktorí klčujú lesy a pestujú sóju, ktorá ide na export do Číny, zlatokopi, ktorí tam dodnes ťažia zlato a znečisťujú rieky,…. a dalo by sa písať o mnohom. Stretnutie s otcom biskupom Evaristom Pascoalom Spenglerom a rozhovor s ním nás ubezpečili o starostlivosti a blízkosti tohto pastiera v Cirkvi, ktorý stojí za aktivitami sestier a laikov a ktorý vidí to, čo treba adresovať aj na iných miestach. Aj on vyjadril vďaku sestrám nielen za „dušpastiersku“ službu, ale aj za ich láskavú a bedlivú prítomnosť v životoch ľudí, za to, že aj v sociálnej oblasti vykonávajú potrebnú službu a že ich misia je veľmi všestranná a nasmerovaná na dôstojný život človeka. A to môžeme potvrdiť aj našou skúsenosťou, keď sme mohli byť na kratučký čas súčasťou ich misie.
Cestami- necestami sme sa dostávali skoro každý deň do rôznych komunít domorodých ľudí, kde sme zažívali radosť zo stretnutia. Sestry prinášali Božie Slovo, Eucharistiu, seba. Prinášali nové poznatky, povzbudenie a ochotu riešiť ťažké skutočnosti ich životov. Krátko po našom príchode sme cestovali niekoľko hodín do pohraničného mesta s Venezuelou – Pacaraima na víkendové stretnutie 3 farností, ktoré spolupracujú v oblastiach katechizácie a duchovnej oblasti jednotlivých komunít bez kňazov, v riešení otázok venezuelských migrantov a situácie domorodých Indiánov z kmeňov Macuxi / Makuši/, Sapara, Wapichana / Vapišana/ – títo sú väčšinou z Anglickej Guiany a Pemona Taurepang. Tento posledný kmeň sme navštívili vo Venezuele, kde sa nám podarilo ísť s talianskym kňazom Mattiasom z Pacaraimy, ktorý je duchovným správcom aj v tomto kmeni priamo vo Venezuele. Brazílsko- venezuelská hranica vyzerala ako tá naša pred 2 rokmi s Ukrajinou. Aj tam ľudia utekajú pred ťažkou politicko – ekonomickou situáciou. Denne prechádza túto hranicu tisícka ľudí. V Pacaraime prejdú prvou kontrolou a odtiaľ sa snažia dostať ďalej. V samotnom meste sme navštívili už usadené venezuelské rodiny. Šťastné, že sú mimo krajiny, ale žijúce v neľudských podmienkach, podľa mňa. Nedá sa to opísať, to treba nielen vidieť, ale aj zažiť. Mladá pani, ktorá je zodpovedná za túto usadlosť nás rada previedla pomedzi domy a s oduševnením a radosťou hovorila o ich lepšom živote. Maminy s deťmi majú tiež možnosť žiť istý čas v jednom zariadení, ktoré spravuje isté rehoľné spoločenstvo. Odtiaľ potom idú ďalej za lepším životom. Častokrát otcovia – muži sa už obzerajú po životných možnostiach v novej krajine a ženy s deťmi čakajú. Dom bol veľmi útulný, plný detí, radosti a farebnosti. Vo veľkých izbách bolo aj 30 postelí vedľa seba, ale pekne usporiadané. Myslím, že kapacitne vedeli ubytovať až 200 ľudí. Vo večerných hodinách sme boli svedkami toho, ako sa pred domom zhromažďovali zástupy mužov, ale aj celých rodín a čakali na zvyšné jedlo, ktoré im sestry a ženy rozdali. Neďaleko je zriadená malá pekáreň s obchodíkom, kde pracujú Venezuelčania pod dohľadom sestier. Veľmi pekný projekt.
Po víkende v Pacaraima a Venezuele sme cestovali autom do Amajari, ďalšej oblasti, kde žijú indiánske komunity a sú súčasťou spolupráce troch farností „UNIDADE PASTORALE“, ako to nazývajú. V tejto oblasti je viac indiánskych komunít. Bolo pre nás zaujímavé stretnúť niekde ďaleko v lese žijúcich ľudí kmeňa Vapixana, ktorí hovoria plynule krásnou angličtinou. Títo ľudia prišli z Anglickej Guyany. Všetci sa presúvajú kdesi za lepším životom. Ale je ten život skutočne lepší na inom mieste? Ako lepší? V čom lepší? Čo je hlavnou motiváciou: Peniaze – materiálne zabezpečenie? Sloboda? Zrejme oboje. Aj v tejto oblasti sa klčujú lesy a pestuje sója a taktiež ťaží zlato.
S našimi spolusestrami sme ešte navštívili viacero indiánskych komunít – „maloky“ – ako Livramento, Pium, Barata, Arapua, Raimundao, Villa Recrear,….Boli sme na rieke Urariquera a Bielej rieke v Boa Vista. Nedalo sa v krátkom čase vidieť viac. Sestry spravujú 11 indiánskych komunít. Cesta do mnohých komunít je náročná a trvá dlho. Uvedomila som si, ako veľmi potrebné je mať dobré auto, ktoré dokáže prejsť rieku a zvládne červené hlinené cesty s dierami a výmoľami. Neviem si to vôbec predstaviť, ako sa tam „šmýkajú“, keď je po daždi v období dažďov. Na to treba aj kus odvahy. Už aj tak som obdivovala našu sestru Auréliu, ako si radila s takýmto terénom.
Táto cesta do Brazílskej Amazónie bola pre mňa veľkým darom a vedie ma k reflexii nad hodnotami a duchovným životom. Vrátila som sa povzbudená komunitou sestier s ich misijným nasadením a láskou k všetkému, čím žijú. Som povzbudená spoluprácou s laikmi a inými spoločenstvami v rámci diecézy. Som povzbudená otcom biskupom tejto diecézy, ktorý sa zaujíma o život ľudí a aj sestier. V biskupskej záhrade je dom pre sestry všetkých reholí, kde môžu kedykoľvek prísť, ubytovať sa, prespať, keď prichádzajú do hlavného mesta niečo riešiť, vybavovať. To som vnímala ako veľmi praktické gesto pohostinnosti. Som povzbudená jednoduchosťou života a sústredením sa na to, čo je podstatné.
Naša sr. Aurélia, sr, Elvini, sr. Ivani a sr. Madalene zostávajú v mojom srdci a v mojich modlitbách. Ďakujem Pánu Bohu za ich službu v Božej misii a vyprosujem im požehnanie a vedenie Ducha Svätého.
Teším sa na dokument, ktorý vyjde „ z dielne“ sr. Ivice Kúšikovej. Môžeme sa tešiť.
S vďakou za všetko,
Sr. Laura, SSpS
