Posmrtné spomienky na sr. Bohumíru

 Sestra Bohumíra sa narodila ako najstaršia zo  siedmych detí manželom Adamovi a Márii, rodenej Chupáčovej.

POSMRTNÉ SPOMIENKY

 Sr. Bohumíra, Rozália Školníková

  

Narodená                                   23. 09.  1917          Kysucký Lieskovec

Vstup                                         17. 08.  1932          Stockerau  /Rakúsko

1. sväté sľuby                           06. 07. 1938           Spišský Štiavnik. 

Doživotné sv. sľuby                  06. 07. 1944          Spišský Štiavnik

Zomrela                                     16. 09. 2018          Ivanka pri Nitre

 Sestra Bohumíra sa narodila ako najstaršia zo  siedmych detí manželom Adamovi a Márii, rodenej Chupáčovej. V rodnej dedine prijala sviatosť krstu, Eucharistie i sviatosť birmovania. Po skončení základnej školy pomáhala rodičom na malom hospodárstve. Popri práci rada čítavala a tak sa jej dostal do rúk aj časopis Svätá Rodina. Bolo to v roku 1931, keď v ňom objavila informáciu o zakladaní misijného domu pre dievčatá  v Spišskom Štiavniku. Čítala: „pripravujú sa tam dievčatá pre zámorské misie, aj ako ošetrovateľky“.

Keďže vo svojom srdci už dlho prechovávala túžbu zasvätiť sa Bohu v službe ľuďom, rozhodla sa napísať si žiadosť o prijatie do rehole Misijných sestier služobníc Ducha Svätého. Čoskoro jej prišla kladná odpoveď. Jej mama, v tom čase už vdova, ostala prekvapená, veď mala starosť o ďalších päť detí a Rozália bola najstaršia. Pýtala si radu od miestneho učiteľa, ktorý túžbu mladej dievčiny podporil a tak mamka dala súhlas.

Keďže na Slovensku Misijné sestry v tom čase ešte nepôsobili, bola Rozália prijatá do  kláštora svätého Kolomana v Stockerau pri Viedni v Rakúskej provincii. Mala vtedy iba 15 rokov. Spolu s ostatnými dievčatami, ktoré sa pripravovali na rehoľno-misionárske poslanie, sa s radosťou pustila do štúdia jazyka i do práce.   

Po troch rokoch bola Rozália určená do novo-založenej komunity na Slovensku v Spišskom Štiavniku, kde ukončila noviciát a v roku 1938 zložila svoje prvé rehoľné sľuby chudoby, čistoty a poslušnosti a po ukončení rehoľno-misionárskej formácie v roku 1944 aj svoje doživotné sväté sľuby. Počas tejto formácie získala kvalifikáciu všeobecnej zdravotnej sestry a od roku 1943 do roku 1959  pracovala ako hlavná zdravotná sestra a inštrumentárka na chirurgickej operačnej sále v kežmarskej nemocnici.

Tu prežívala vojnové roky s mnohými zážitkami, tu prežívala deportáciu ostatných komunít misijných sestier zo Slovenska v roku 1950 i vyvezenie jej vlastnej rehoľnej komunity v júli 1959 na Slovenskú Ľupču.  Odtiaľ už po pár týždňoch odchádza do Čiech, kde Česká katolícka charita umožnila rehoľným sestrám zamestnanie v domove dôchodcov vo Vidime pri Mělníku.

 Sestra Bohumíra nastúpila ako zdravotníčka do zamestnania 27. augusta 1959, avšak už o necelé dva roky 31. marca 1961 ju štátna tajná polícia (ŠTB) zatkla pre „protištátnu činnosť“ a previezla ju do Košíc. Toto obvinenie sa týkalo rokov 1950 – 1959. Bola súdená a aj odsúdená pre dva dôvody. Prvý sa týkal nelegálneho vedenia rehoľného dorastu, keďže štyri bývalé postulantky z roku 1950  boli prijaté do zamestnania v kežmarskej nemocnici. Druhý dôvod bol širšieho rázu: poskytovanie pomoci sústredeným rehoľníkom v Podolínci  a spolupráca pri plánovanom úteku kandidátov SVD do Poľska. Sestra Bohumíra bola odsúdená Krajským súdom v Košiciach 28. augusta 1961 k trestu odňatia slobody v trvaní 7 rokov, odňatia občianskych práv na 10 rokov a poplatok  za pobyt vo väzení.    

8. novembra 1961 bola transportovaná do Pardubíc na výkon trestu. Vo svojich spomienkach píše: „14 dní, bola to akoby inkubačná doba, som bývala v pivničnej miestnosti s hlinenou podlahou, bez svetla. Ohrada mojej cely a ostatných ciel v priestore väčšej haly boli oddelené obyčajnými doskami. Cez veľké škáry v doskách preliezali potkany. Keďže slamník bol na zemi, veľakrát som cítila potkana, ako mi prešiel po tvári. Po 14 -tich dňoch som bola pridelená na ambulanciu ako zdravotná sestra. Avšak už po niekoľkých dňoch som bola preradená na šitie konfekcie, kde som pracovala až do prepustenia z väzenia“ – spomína si sr. Bohumíra.

9.mája 1962 bola vyhlásená amnestia pre odsúdených podľa niektorých politických paragrafov, medzi ktoré patrilo aj odsúdenie sestry Bohumíry. Nasledujúci deň opustila pardubickú väznicu a cestovala za komunitou sestier, ktorá bola v tom čase sústredená v Slovenskej Ľupči. V určenom čase sa mala prihlásiť na trvalý pobyt a do práce a tak odišla do Čiech, kde misijné sestry pracovali v Ústave sociálnej starostlivosti v Brtníkoch u Rumburku. Tam pracovala štyri a pol roka, potom dva roky ako zdravotná sestra v domove dôchodcov v Jindřichoviciach pod Smrkem na Liberecku. Po politickom uvoľnení v roku 1968 prichádza na Slovensko, do Levoče, kde sestry prevzali apoštolát v katechéze, farskú službu a kde začal fungovať aj noviciát.

V roku 1969 bola generálnym vedením menovaná za regionálnu predstavenú Slovenskej régie. V roku 1971, po násilnom zlikvidovaní komunity misijných sestier v Levoči zásluhou okresného cirkevného tajomníka, sestra Bohumíra opäť odchádza do Čiech, do Jindřichovíc a odtiaľ riadi Slovenskú régiu.

V roku 1975 sa znova naskytla príležitosť prevziať starostlivosť v novozriadenom ústave sociálnej starostlivosti pre mládež na Mani v okrese Nové Zámky. Sestra Bohumíra preberá službu vrchnej sestry, neskôr rehabilitačnej sestry. V roku 1978 odovzdáva úrad predstavenej svojej nástupkyni. Počas svojho pôsobenia na Mani začala so sestrami organizovať  hmotnú pomoc pre misionárov v tzv. treťom svete. Každý mesiac posielali do misií 20 až 30  desať – kilových  balíkov. Spolupracovali pritom so sestrami Najsvätejšieho Vykupiteľa z neďalekého ústavu sociálnej starostlivosti pre ženy v Bardoňove.

Sestra Bohumíra sa zaslúžila aj o založenie Misijného združenia Ducha Svätého – laickej vetvy našej Kongregácie na Slovensku. Toto združenie je aktívne v takmer 450  farnostiach po celom Slovensku a je rozvinuté  v provinciách misijných sestier po celom svete. Častokrát s námahou cestovala, osobne navštevovala, pomáhala a povzbudzovala rodiny a animovala misijné povedomie. S našimi laickými spolupracovníkmi do posledných síl udržiavala srdečné kontakty. Sr. Bohumíra stála i pri zrode Slovenského misijného hnutia, na stretnutiach ktorého sa zúčastňovala až do vysokého veku.

V marci 1999 prichádza do domu v Ivanke pri Nitre, ktorý bol vrátený misijným sestrám.  Tento dom sa stal provinciálnym domom misijných sestier na Slovensku. Sestra Bohumíra mala v tom čase už 82 rokov, avšak zdravie jej dobre slúžilo a ona sa živo zaujímala o dianie v Kongregácii aj vo svete. So záujmom sa pravidelne zúčastňovala celoslovenských stretnutí bývalých politických väzňov a článkami, či rozhovormi  prispievala do ich časopisu SVEDECTVO. Svoje spomienky venovala aj „Ústavu pamäti národa“ a tiež pre vnútornú potrebu provincie. Mala vynikajúcu pamäť na udalosti i mená a hlboko v srdci nosila spomienky na dobrodincov misií. Denne ich zahŕňala do svojich vrúcnych modlitieb a zaujímala sa  o ich životné cesty. S radosťou a s jej charakteristickým nestarnúcim duchom oslávila svoje sté narodeniny v kruhu spolusestier, príbuzných, dobrodincov a známych.

Keď ju postupne začali opúšťať telesné i duševné sily a strácala zrak, využívala čas na modlitbu a tiché rozjímanie. Hoci jej nebolo umožnené pracovať v zámorských misiách, ako bola jej túžba, celý jej život bol poznačený obetou a nadšením za šírenie misijného diela Cirkvi.

Posilnená sviatosťou pomazania chorých a Eucharistiou odovzdala svoj šľachetný život do rúk svojho Pána a Stvoriteľa dňa 16. 9. 2018.

Sestra Bohumíra, ďakujeme Vám za príklad Vášho rehoľno – misionárskeho života.

Odpočívajte v pokoji.

 

 

  1. I. P.
feedback
Prihlásenie
Prihlásenie